Čierny obelisk – čitateľský denník (rozbor)

 

 Kniha: Čierny obelisk

 Autor: Erich Maria Remarque

 Zaslal(a): noname

 

Michaela Macáková

Úvod

Knihu Čierny obelisk, som si prečítala úplne náhodou. Chcela som si totiž prečítať na Západnej fronte kľud, ale nemohla som knižku v knižnici nájsť, tak mi babička povedala, nech si prečítam Čierny obelisk, že je prinajmenšom rovnako dobrý, ak nie lepší. Čierny obelisk ma hneď po prvej kapitole zaujal na toľko, že som si povedala, že sa mi oným bude aj dobre písať. Neviem, či to tak je, pretože mi príde, že v knihe je toho veľa, čo je dôležité spomenúť a pre mňa je ťažké vybrať len niektoré ukážky, keď na každej stránke je niekoľko motívov, jazykových prostriedku a filozofických myšlienok.

 

Autor

Stručný životopis

Vlastným menom Erich Paul Remarques narodil 22. júna 1898 v Osnabrücku, študoval na učiteľskom ústave. Roku 1916 odišiel do vojny a roku 1918 bol zranený črepinou granátu do ľavej nohy, pravé paže a do krku nielen vďaka tomu je celé jeho dielo poznamenané odporom k vojne a antimilitarismem. Vystriedal rad povolania, pracoval ako účtovník, obchodný cestujúci, agent s cintorínovom náhrobky, reklamné poradca, organista, učiteľ a pôsobil v časopisoch Echo Continental a Sport imBild. V roku 1925 uzatvára svoje prvé manželstvo s Ilsa Jutta Zambona. Ich manželstvo však trvalo len do roku 1932, kedy emigroval do Švajčiarska. Veľmi rád cestoval a to hlavne po Taliansku, Švajčiarsku, Balkáne a Turecku. V roku 1931 bol nominovaný na Nobelovu cenu za mier od vojnového spravodajcu profesora Sigismonda Cybichowskeho, o dva roky neskôr v Nemecku nacisti spálili jeho knihy a roku 1938 ho zbavili občianstva, roku 1939 odcestoval do New Yorku, kde získal americké štátne občianstvo. V roku 1958 sa znovu oženil s americkou filmovou hviezdou Paulette Goddard, bývalou manželkou Charlieho Chaplina. Remarque umiera 25. septembra 1970 na klinike Sant ‘Agnese v Locarne.

 

Úvod autora

Nehnevajte sa, že tentoraz hovorím o starých časoch. Ešte sa nerozptýlili pach krvi a prach poslednej skazy, a na svet opäť dopadá sinal svetlo apokalypsy. Laboratóriá a továrne znovu pracujú na plné obrátky, aby udržali mier vynaliezaním nových zbraní, ktorými sa dá vyhodiť do povetria celá zemegule.

Svetový mier! Nikdy sa o ňom toľko nenahovoril a nikdy sa pre neho neurobilo menej ako v našej dobe. Nikdy nebolo toľko falošných prorokov, klamstiev, smrti, skazy a sĺz ako v našom dvadsiatom storočí pokroku, techniky, civilizácie, masovej kultúry a masového vraždenia.

Preto sa nehnevajte, že sa vraciam do rozprávkových rokov, kedy nad nami ešte vládla nádeje ako vlajka a my verili v tak podozrivé veci, ako je ľudskosť, spravodlivosť, znášanlivosť – a tiež v to, že jedna svetová vojna musí stačiť na poučenie jednej generácie.

 

O autorovi

Nenávidel vojnu, zároveň však vzťahoval všetky hodnoty k vojnovým zážitkom, pretože nemal žiadne pravdivejšie skúsenosti. Niet divu, že v takýchto súvislostiach sa mu ústredné hodnotou stal holý život a jediným medziľudským vzťahom prostým falše zostalo kamarátstvo. Kto zo sklamaných a dezorientovaných sa neuchytil aspoň na týchto ostrovčekoch nádeje, prepadol smrti a neraz vlastnou rukou dovŕšil dielo skazy, ktoré na jeho živote nestačila dokonať vojna.

 

Všeobecné zaradenie

Jedná sa o povojnový román s autobiografickými prvkami – Remarque pracoval ako obchodník s náhrobkami a ako organista, hrdinovi vtlačil aj svoj odpor proti fašizmu, ideál sociálnej spravodlivosti a kritický pohľad na negatívne stránky nemeckej povahy. Román je písaný spisovným jazykom v ich-forme.

 

Tematická výstavba

Námet

Námetom románu je hyperinflácia v Nemecku, ktorá začala v apríli 1923. To že sa jedná o dobu nemeckej hyperinflácia, zistí čitateľ hneď na prvej stránke, kde si hlavný hrdina zapaľuje bankovkou cigaru. Infláciu vnímame v priebehu celého románu. Na začiatku románu je kurz dolára 30 tisíc mariek a ku koncu 1bilion. Takmer v závere príbehu končí aj nemecká inflácia, vznikom novej meny – ražnej marky.

 

Téma

Témou je zmysel života. V románe sú rozsiahle úvahový pasáže, predovšetkým vo forme rečníckych otázok s existenciálnym podtextom:

Ale kto vlastne vie poriadne hrať, a aj keď vie, čo z toho má? Je snáď preto hlboké temno menej temné, nezodpovedané otázky menej beznádejné, sme snáď menej zúfalí z toho, že jakživ nedosiahneme tam, kam by sme chceli, dá sa tak vôbec niekedy život vyložiť a pochytiť a osedlať ako zdomácnený kôň, alebo je vždy ako obrovská plachta v búrke, ktorá nás nesie a ktorá nás zmetie do vody, akonáhle sa jej chceme pridržať? V takej chvíli sa niekedy predo mnou roztvorí priepasť, ktorá ako by siahala až do stredu Zeme. Čo ju vypĺňa? Túžba? Zúfalstvo? Šťastie? A aké? Únava? Rezignácia? Smrť? Prečo žijem? Áno, prečo žijem?

 

Motívy

Samota: Izbička je plný tieňov a odleskov a zrazu akoby kyjakom udrie ma zákerne osamelosť. Viem, že je to nezmysel, nie som osamelejší než somár v stáde, ale čo mám robiť? Opustenosť nemá nič spoločného s nedostatkom spoločnosti.

 

Pretvárka, lož, klam – Po tom čo niečo skončí, to vždy vidíme v tom lepšom svetle. Nerobíme to ani kvôli tomu, že by sme chceli klamať ostatným, ale snažíme sa tým oklamať hlavne sami seba.

– Keby bola pravda, čo sa píše v úmrtných oznámeniach, bol by totiž človek absolútne bez kazu. Sú tu len dokonalí otcovia, skvelí manželia, vzorné deti (…) Skrátka a dobre, keď človek verí úmrtnom oznámením, má dojem, že bola krajina obývaná hordou anjelov bez krídel, o ktorých existencii nemal tušenie.

 

Stratené mladosti – hlavný hrdina išiel do vojny veľmi mladý a potom čo sa z vojny vrátil, nebol už rovnakým človekom, nemohol zabudnutý na to, čo zažil a užívať si bezstarostné mladosti, je to jeden z dôvodov, prečo ho priťahovala Izabele, on v nej videl svoju mladosť:

“Ty si moja mladosť,” hovorím. “Teraz to viem. Si všetko, čo k nemu patrí. To aj ono a ešte oveľa viac. Aj to, že to človek pochopí, až keď mu to uniká. “

 

Nespravodlivosť – vo vzťahu k Bohu

“Poznal som jednu ženu, ktorá mala desať rokov rakovinu, ktorú šesťkrát ťažko operovali, ktorá nikdy nevedela, čo to je nemať bolesť, a ktorá si nakoniec zúfala nad Bohom, keď jej zomreli dve deti. Nechodila už na omšu, na spoveď, ani k prijímaniu a podľa cirkevných ustanovení zomrela v smrteľnom hriechu. Podľa rovnakých ustanovení sa teraz na celú večnosť smaží v pekle, ktoré stvoril Boh lásky. “

– Vo vzťahu k vojne – kladná postava – Jiří Kroll – zomrela v koncentračnom tábore, oproti tomu jeho brat Henrich dopadol dobre.

 

Vzostup nacionalizmu – vyplývajúce zo zabudnutia na hrôzy vojny:

Zvláštne premena, ktorá začala hneď po prímeria, neustále pokračovala. Vojna, ktorú v roku 1918 skoro všetci vojaci nenávideli, menila sa pomaly v predstavách tých, ktorí ju v zdraví prežili, v najväčšie dobrodružstvo ich života. (…) Spolok veteránov ktorý bol v roku 1918 pacifistický, je teraz ostro nacionálnej.

 

Postavy

Ludvík Bodmer – Mladý človek s veľkým množstvom skúseností. Okrem toho, že je poznačený vojnou, mu tiež zomrela matka a súrodenci. Snaží sa pochopiť svet, život a jeho zmysel. Snaží sa pochopiť aj náboženstvo, ale nechápe, ak je Boh, ako by mohol dopustiť také utrpenie, akým je vojna. Hrdina síce stráca vieru v Boha, ale neprestáva veriť v lásku, nakoniec najväčšiu lásku pociťuje k Izabele. S Izabelou je mu dobre aj vďaka tomu, že ona žije v inom svete a po tú dobu, čo je s ňou môže aj on uniknúť, pr svetom, ktorý je za múrmi sanatória.

 

Izabela – Túto postavu autor použil jednak preto, že kladie Ľudovítovi námety na zamyslenie a rozsiahlym úvahám:

“Kde je ten obraz?” Šepká a tlačí sa ku mne. “Povedz mi, kde je? Vari zo mňa všade zostal kúsok? Vo všetkých zrkadlách, do ktorých som sa pozerala? A bola jich spousta, ani neviem koľko! Som v nich vo všetkých rozptýlená? Vzalo si zo mňa každej niečo?

Spomeniem si na Isabelina výkrik: “Kde je moja prvá tvár. Moja tvár pred všetkými zrkadlami? “Áno, kde je tá najprvší tvár, pomyslím si. Ten prakraj, ešte než sa stal krajinou našich zmyslov, parkom a lesom a domom a človekom.

– A za druhé, aby ukázal, že nie je nič isté a jasné. Nikto nevie, či nie je lepšie Isabele než Geneviévii ani kto je ten “normálny” a predovšetkým, kto je ten šťastnejší .:

Kde je hranica, ktorá oddeľuje chaos od poriadku, a kto ju môže prekročiť a vrátiť sa späť, a ak sa podarí mu to, kto si potom z toho ešte niečo zapamätá? Nevymaže jedna spomienka druhú? A kto vlastne je duševne chorý, poznačený, vyhubený, sme to my s našimi hranicami, s naším usporiadaným svetovým názorom, alebo tí druhí, v ktorých blýska a zúri chaos a ktorí sú vydaní napospas nekonečnu ako miestnosti bez dverí, bez strechy, ako priestory s tromi stenami, do ktorých prší a padajú blesky a hromy, zatiaľ čo my chodíme pyšne sem a tam v zamknutých izbách s dverami a štyrmi stenami a myslíme si, že sme silnejší, pretože sme unikli chaosu?

 

(Genevieve) – Skutočné meno Izabely, ktorá má schizofréniu a preto si myslí, že je Isabela. Na konci príbehu sa vylieči a je z nej opäť Genevieve. Pochádza z lepšej spoločnosti, pre ktorú je charakteristické dobré správanie a pretvárka.

 

Jiří Kroll – spravodlivý, hodný, milujúci, snaží sa udržať v chode firmu aj napriek neschopnosť svojho brata, ktorému sa snaží márne vysvetliť, kam až môžu viesť jeho nacionalistické myšlienky

 

Jindřich Kroll – nacionalista- každý, kto nie je nacionalista je pre neho komunista, sebaistý, obmedzený, neschopný- aj keď o sebe si myslí pravý opak

Jindřich Kroll patrí k ľuďom, ktorí o svojich názoroch nikdy nezapochybujete. Sú preto nielen nudní, ale aj nebezpeční. Tvorí železnú päsť našej milovanej vlasti, s ktorou sa môže vždy ťahať do vojny. Sú nepoučiteľní, narodili sa s rukami na švoch nohavíc a sú pyšní, že tak aj zomrú.

 

Čas a priestor

Dej príbehu sa odohráva v Nemecku v meste Werdebrück, začína aprílom 1923 a trvá zhruba do konca roka, v úplnom závere sa Ľudovít vracia do mesta po druhej svetovej vojne, ktoré, už ani nespoznáva, pretože bolo zničené nálety.

 

Dej

Príbeh rozpráva o predavači náhrobkov s básnickou dušou a túžbou pochopiť zmysel života.

Hlavni hrdina Ludvík pracuje vo firme svojho kamaráta z vojny Jiřího Kroll. Znakom firmy je masívny čierny obelisk, ktorý sa ešte nepodarilo predať. Dejová línia by sa dala rozdeliť na dve roviny:

 

Návštevy sanatória

Ludvík tam chodia pravidelne hrať na organ a navštevovať Isabelu. Isabela trpí schizofréniou, takže Ľudovíta neoslovuje ani jeho pravým menom, ale Ľudovít má pocit, že je čosi spája, a že si s ňou rozumie. Ich rozhovory prebiehajú, tak že Isabela kladie otázky, na ktorý sa Ludvík snaží márne nájsť odpoveď a občas sa odpovedať bojí, pretože vie, že hovor dôjde k bodom, na ktorý nebude schopný odpovedať, alebo dokonca jeho odpovede môžu Isabelu podráždiť, bez Ludvík vedel, čo urobil zle.

 

“Všetko je strach,” opakuje Isabela. “Ty nemáš nikdy strach?” “Neviem,” odpoviem a som stále v strehu. “Ale myslím, že áno. Za vojny som sa veľmi často bál. “” Tak to nemyslím. To je rozumný strach. Myslím strach, ktorý nemá meno. “” Aký? Strach zo života? Zo smrti? “Zavrtí hlavou a ja už sa ďalej nepýtam. Nechce sa mi do debaty.

 

V sanatóriu tiež navštevuje doktora a vikára, s ktorými vedie rozhovory o vede ao náboženstve. V závere príbehu doktor Isabel vylieči a stane sa z nej opäť Genevieve a zabudne na všetko, čo v sanatóriu zažila aj na Ľudovíta. Ludvík je nešťastný praje Isabele len to najlepšie, ale nie je si istý, čo je pre ňu to najlepšie. V tú dobu pred vyliečením, keď ju Ľudovít navštevoval, tak to vyzeralo, že sa jej stav zhoršuje. Ona sama vedela, že príde veľká zmena, ktorá pre Izabelu bude znamenať smrť a pre Genevieve návrat.

 

Prikývne, položí mi hlavu na plece a náhle cítim, že plače. “Prečo plačeš?” Pýtam sa. “Sme predsa šťastní!” “Áno,” hovorí, pobozká ma a vykĺzne mi z náručia, “Zbohom, Rudolfom.” “Prečo hovorí zbohom? Predsa sa nerozchádzame! Zajtra zase prídem. “Hľadia na mňa. “Ach, Rudolfovi,” hovorí, ako by mi to nebol s to vysvetliť. “Ako sa máme naučiť zomrieť, keď sa nedokážeme rozísť?”

 

Život v dobe hyperinflácie

Ludvík na tom nie je finančne najhoršie vďaka firme s náhrobkami, ktoré ľudia stále potrebujú, zvlášť v tejto dobe, kedy sa zväčšoval počet samovrážd. Tiež sa im neviedlo zas, tak zle vďaka chytrosti až chytráctve Ľudovíta a Jiřího. Ludvík s Jiřím navštevujú Eduarda Knobloch v jeho hostinci, kde si už dávno zakúpili známky, za ktoré sa teraz stravujú prakticky zadarmo. Knobloch ich nemá rád nielen z tohto dôvodu, ale panuje medzi nimi vzájomná nevraživosť aj v spolku básnikov, ktorého je Ludvík a Knobloch členom. Situáciu vyhrotí tiež Gerda, akrobatka vystupujúce v miestnom podniku. Ludvík aj Knobloch si s ňou začnú a ona si s nimi pohráva. Hoci je jej sympatickejšie Ludvík, uprednostňuje materiálne zabezpečenie, Knobloch má majetok a postavenie, a tak sa s ním snaží flirtovať.

Na konci príbehu dostane Ľudovít ponuku na prácu v novinách v Berlíne a opúšťa svoje priatelia, ktoré už nikdy neuvidí, keď sa vracia späť do mesta, ani ho nespoznáva, bolo zničené nálety a väčšina jeho priateľov zabitá.

Dej je teda tiež ovplyvnený silnejúcim nacionalizmom. Ľudia zabúdajú, kto za vojny bojoval na ich strane, a sú schopní za zradcu označiť kohokoľvek.

 

Kompozícia

Kompozičné postup

Postup je prevažne chronologický, udalosti idú za sebou zhruba v priebehu jedného roka. Ako doplnok chronologického postupu použil autor retrospektivitu – rozprávanie príbehov z vojny.

 

Jazykové prostriedky

Prirovnanie – Na jeseň preto, že ubúda miazgy, a na jar preto, že sa miazga prebúdza a stravuje oslabené telo ako moc tučný knôt príliš tenkú sviečku.

Onomatopoie – Náhle, ako by pretrhli hrádze zvuku, rozoznie sa zvony Mariánskeho kostola, údery duní, ako by sem do miestnosti padali priamo z neba.

Epiteton konstans – krásna Helena

Epizeuxa – Vždy som bol moc neuvážený, vždycky moc netrpezlivý, vždy mi do toho niečo prišlo, vždy šlo všetko do čerta.

 

Jazyk

Román je písaný spisovným jazykom a to predovšetkým neutrálnym, niekedy sa objaví, ale aj jazyk hovorový či knižné.

“Kto ťa sem prskať?”

Ideme vlažnou letné nocí.

Popisy sú veľmi stručné, ale pre predstavu dostačujúca. Popis osôb je zameraný predovšetkým na detaily tváre.

Má úzky tvár, z ktorého sú vlastne vidieť len oči a ústa. Oči má šedozelené a veľmi priezračné, ústa červená, ako by mala tuberkulózu, alebo si je silne nalíčili.

Má snedý, úzky tvár, očí blízko seba a veľké oslie uši.

 

Aj vďaka popisu sa dozvedáme informácie o dobe, v ktorej sa dej odohráva a vďaka stručnosti sa dozvedáme presne toľko, koľko si ich čitateľ schopný zapamätať. V románe je veľa zaujímavých dialógov, ktoré dokážu čitateľa zaujať až šokovať, svojím humorným poňatím.

 

Interpretácia

Remarque sa snaží vo svojom diele podať objektívny obraz Nemecka v medzivojnovom období, nepřiklánějící sa ani k nacionalistickým ani ku komunistickým názorom, naopak poukazuje na chybné názory vyplývajúce z nedostatočnej informovanosti.

“Pretože!” Opakujem. “Slovo pretože. Dneska máme päť milióna nezamestnaných, infláciu a dostali sme na frak, pretože sme mali predtým našu milovanú národnej vládu! Pretože táto vláda svojím velikášstvom rozpútala vojnu! Pretože túto vojnu prehrala! Pretože nám vládli panáci v uniformách a tie vaše milované baranie šúľky! A ak má sa nám viesť lepšie, potom nejde o to, aby sa vrátili, ale naopak, my im musíme v návrate zabrániť, pretože nás znovu inak dostanú do vojny a do rejže. Vy a vaši kumpáni hovoríte: Skôr sa nám viedlo dobre, dnes sa nám vedie zle – preto sem so starou vládou! Ale v skutočnosti je to takto: Dneska sa nám vedie zle, pretože sme skôr mali starú vládu – či ide teda do čerta! Chápete? Slovku: pretože! “Nezmysel,” hnevá sa Jindřich. “Vy komunistami!”

-Sám sa stotožňuje s postavou Ludvíka, vkladá mu okrem svojich názorov napríklad svoje reálna povolania (organista, učiteľ) a záľuby (spisovateľ). Naopak role Henricha predstavuje všetkých občanov, ktorí odmietajú pochopiť, kam ich nemenný a kritický postoj už raz viedol a povedie znova

Veľmi zaujímavé mi pripadajú pasáže odohrávajúce sa v sanatóriu, zvlášť vzťah medzi Ľudovítom a Isabelou. Autor podľa mňa presne vystihol podstatu vzťahu z pohľadu Ľudovíta v tejto ukážke:

Ako by sme boli jedinými ľuďmi na svete, spojení šerom, akordy a dažďom, a napriek tomu odlúčení navždy, bez akéhokoľvek mosta, bez porozumenia, bez slov, a v nás, na hraniciach života, plápolal podivuhodný žiar strážnych ohníku, ktoré sme videli a nechápali, ona po svojom a ja po svojom, ako hluchonemí slepci, ktorí nie sú hluchí, ani nemí ani slepí, a preto sú oveľa úbohejšie a osamelejší.

Aký význam a zmysel mal vzťah pre Izabelu, sa môžeme len domýšľať, pretože je veľmi ťažké, skôr nemožné pochopiť uvažovanie človeka trpiaceho schizofréniou a pretože si toho bol vedomý aj autor, sú informácie, ktoré poskytuje doktor o schizofrénii veľmi povrchné. Občas na mňa ich rozhovory pôsobí ako rozhovor dospelého s malým dieťaťom, neustále chrlenie otázok a než stihnete odpovedať, príde otázka nová. Tiež mi pripadá zvláštne jej rýchla premena späť na Genevieve. Doktor povie Ľudovítovi, že je takmer isté, že sa ju choroba, už nevráti. Pritom spúšťačom jej choroby nebolo nič mimoriadne, keď to porovnám so všetkými hrôzami, čo sa v tej dobe okolo delami. Táto časť príbehu mi nepríde úplne dokončená, keď ju porovnám s prepracovaním všetkých predchádzajúcich rozhovorov a myšlienok.

 

Záver

Knižka sa mi veľmi páčila a veľmi ľahko sa čítala, aj keď niektoré myšlienky som si pre istotu zahľadela viackrát, aby som ich správne pochopila. Občas som musela zapojiť internet napríklad, aby som zistila, kto je Stinnes a správne pochopila iróniu na štrnástej stránke. V knižke je veľa otázok, ktorý si občas kladie každý človek, oveľa zaujímavejšie sú už v menšom počte vyskytujúce sa odpovede na ne. Čierny obelisk je knižka, ktorú si človek môže prečítať viackrát a zakaždým si tam nájde niečo nové.

 

Použitá literatúra:

Remarque, EM Čierny obelisk. 3. vydanie. Praha: Naše vojsko 1972






—————————————————————————

 Stiahnuť prácu v PDF  Upozorniť na chybu

—————————————————————————

Ďalšie podobné materiály na webe: