Bieda historizmu – čitateľský denník (rozbor)

 

 Kniha: Bieda historizmu (Bída historicismu)

 Autor: Karl Raimund Popper

 Zaslal(a): Pesik007

 

Karl Raimund Popper

Narodil sa 28. Júla 1902 vo Viedni ako syn židovského právnika (jeho otec pochádzal z Prahy). V roku 1928 získal doktorát z filozofie a potom vyučoval na strednej škole. V tomto svojom viedenskom obdobia spolupracoval s Viedenským kruhom – jeho prvá príspevky k diskusii o teórii vedy vyšli v roku 1934 v rámci Kruhu. Ak sa pozrieme na jeho dielo v celku, nemôžeme ho považovať za člena Kruhu, ani ho charakterizovať ako pozitivistov. Popper sa ostro vymedzoval proti teórii pozitivistickej teóriu verifikácie. Podľa logického pozitivizmu sa vedecké hypotézy získavajú indukciou, alebo zovšeobecňovanie. Oproti tomu Popper ukázal, že každý pokus o empirické respektíve skúsenostné zdôvodnenie indukcie končí nekonečným postihom. Pravdivosť vedeckej teórie podľa neho nemožno dokazovať, ale len empiricky testovať. Základom vedeckého poznania teda nie je verifikácia (potvrdenie), ale falzifikácia. Iba tá teória, ktorú je možné podrobiť falzifikácii, teda vysadiť ju možnosťou vyvrátenia, je vedecká, tým väčšiu hodnotu má pre vedu. Netreba trvať na tom, čo teóriu potvrdzuje; skôr hľadať to, čo by ju mohlo vyvrátiť. Konečná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falšovaných teórií, hovoríme o evolúcii vedy. K evolúcii, vývoja vedy dochádza práve vďaka falzifikácii: tým, že niečo popierame, získavame nový priestor pre otvorenie ďalších, nových otázok.

V roku 1937 sa z obáv pred vzrastajúcim vplyvom nacizmu rozhodol emigrovať na Nový Zéland a v roku 1946 sa presunul do Británie, kde učil na London School of Economics. Po II. svetovej vojne sa Popper začal intenzívnejšie zaoberať dejinami a spoločností. Prvým dielom zaoberajúcim sa touto tematikou je Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia, ktoré je venované Kanto. Súčasťou tohto diela je aj prejav, ktorý autor predniesol v roku 1954 pri príležitosti 150. výročia Kanto smrti. Ďalším dielom, ku ktorému sa budem podrobnejšie vyjadrovať je kniha Bieda historizmu.

 

Bieda historizmu

Úvod: Táto publikácia má od začiatku ambíciu byť kritikou na skúmanie určitého postoja ku skúmaniu v sociálnych vedách, ktorý autor nazýva historizmu. V úvode nám Popper prekladá definíciu historizmu ako: “prístup k sociálnym vedám, podľa ktorého je ich hlavným cieľom historická predpoveď, a tento cieľ je dosiahnuteľný odhalením, vzorcov, zákonov alebo trendov, ktoré sa skrývajú v pozadí historického vývoja”. Kniha je rozdelená do dvoch hlavných častí. Prvá časť je systematickým výkladom o historizmu s dôrazom na jeho metodológiu. Popper sám sa snaží argumentovať tak, aby posilnil pozíciu historizmu, tak aby bola čo najsilnejšie. V druhej časti historizmu kritizuje.

Školy v sociálnych vedách možno rozčleniť podľa toho, ako sa stavia k užitiu fyzikálnych metód. Popper podľa tohto kritéria rozlišuje pre-naturalistická a anti-naturalistická učenia historizmu. Historicistický prístup v sebe skrýva ako pre, tak i anti-naturalistická učenia, preto výklad aj kritiku Popper ešte delí na časť venujúce sa anti-naturalistickým učením a pre-naturalistickým učením.

V tomto referáte sa budem z časových dôvodov venovať len výkladu historicistických náuk. K Popprově kritike môžem poskytnúť tlačený rozbor.

 

Výklad anti-naturalistických náuk

Svoju konkretizáciu historizmu začína Popper výkladom argumentov, ktoré hovoria proti používaniu metód prírodných vied v sociológii. Podľa historizmu nemožno väčšinu metód prírodných vied aplikovať v sociológii, pretože sociologické zákony na rozdiel napríklad od fyzikálnych zákonov neplatí vždy a všade, ale len v konkrétnom historickej situácii. Fyzikálne zákony sa dajú odvodiť generalizáciou z pozorovania. Možnosť generalizácia v prírodných vedách spočíva v jednote prírody, v tom, že vždy za určitých podmienok nastávajú určité veci. Naproti tomu v sociológii mimo triviálnych pravidelnosťou nenájdeme žiadne dlhotrvajúce ustálenosti, ktoré by sa vyskytovali vo viacerých historických obdobiach. Tieto ustálenosti sa líši od obdobia k obdobiu pretože nie sú prírodnými zákonmi, ale ľudským výtvorom. Preto je metóda generalizácie v sociológii ťažko aplikovateľná.

Rovnako tak experiment, prioritnej prvok metódy prírodných vied je v sociológii len ťažko uskutočniteľný, rozhodne nie je opakovateľný za rovnakých podmienok. V spoločnosti sa nikdy nič presne neopakuje, spoločnosť má svoje dejiny a je nimi sama ovplyvňovaná. Keď nie je možné niečo zopakovať presne, znamená to, že tu vzniká niečo nové. Vo živote spoločnosti nachádzame novosť ako niečo, čo tu skutočne ešte nebolo na rozdiel od fyziky, kde novosť znamená väčšinou len iné usporiadanie dobre známych prvkov. Sociálne javy sú oveľa zložitejšie, než fyzikálne javy, jednak preto, že nie je možné umelo izolovať skúmanej časti spoločnosti a tiež preto, že život spoločnosti v sebe zahŕňa celý hierarchii vied od fyziky cez biológiu až k psychológii.

Jednou z hlavných úloh vedy je predpoveď udalostí, ktoré nastanú za určitých podmienok. V sociológii však v tomto vzniká ďalšie komplikácie v podobe toho, že predpoveď môže ovplyvniť to, či nastane alebo nenastane predpovedaná situácie. Popper to nazýva oidipovským efektom, my dnes skôr hovoríme o samonaplňujících a samovyvracejících sa proroctvách. Z toho potom možno vyvodiť, že nie je možné, aby sociológia dokázala presne vedecky predpovedať akúkoľvek sociálnu udalosť. Keby sa totiž podarilo zostaviť takýto “sociálny kalendár”, jeho zverejnenie by viedlo ľudí k rokovaní, ktoré by ho vyvrátilo. Keby napríklad tento kalendár predpovedal rast určitých akcií v nasledujúcich troch dňoch a potom ich pokles, iste by tým implikoval hromadný predaj akcií už tretí deň, čo by viedlo k zníženiu ich ceny oproti predpovedi.

Ďalším argumentom proti používaniu fyzikálnych metód v sociológii býva pre zástancov historizmu holistická povaha sociálnych skupín. Sociálna skupina nemôže byť skúmaná ako súhrn jednotlivých indivíduí, pretože rovnako ako biologické organizmy aj sociálne skupiny sú viac než len súčet jednotlivých prvkov. Ak chceme porozumieť súčasnému stavu nejakej sociálnej skupiny, prípadne formulovať úspešné predpovede jej vývoja, musíme vziať do úvahy jej štruktúru i jej histórii. Naproti tomu vo fyzike môžeme prepočítať budúca polohy jednotlivých planét slnečnej sústavy len zo znalosti súčasného stavu prvkov tejto sústavy.

 

Výklad pre-naturalistických náuk

Hoci sa historizmu väčšinou stavia proti používaniu prírodovedných metód v sociológii, napriek tomu nachádza istú spojitosť medzi fyzikou a sociológiou. Príbuznosť spočíva v tom, že sociológia je rovnako fyzika teoretickou empirické disciplíny, to znamená, že sociológia má vykladať a predvídať udalosti teóriami a má byť založená na skúsenosti (pozorovanie), tj. Teoretické predpovede majú byť overované pozorovaním. Zástancovia historizmu boli uchvátení presnými dlhodobými predpoveďami v astronómii. V predchádzajúcej kapitole sme však videli, že v sociológii nedá dosiahnuť presných predpovedí (argument o sociálnom kalendári). Sociologické predpovede musí byť nutne poznačené istou neurčitostí najmä čo sa týka detailov a načasovanie. Tento fakt však nevylučuje možnosť tvorby významných vedeckých predpovedí v sociológii. Samozrejme tu nemôže ísť o krátkodobé predpovede, ktoré sú svojou povahou zamerané na detaily, a ktoré by teda trpeli značnú nepresností. Pri dlhodobých predpovedí už ale presnosť v detailoch nehrá takú rolu a istá vágnosť kvalitatívnych sociologických pojmov tu môže byť vyvážená rozsahom a významom predpovede. Takéto predpovede Popper nazýva rozsiahlymi predpoveďami a podľa historizmu majú byť tieto cieľom sociológie.

Pozorovacie základňa vedy, akási kronika pozorovanie, je svojou povahou historická. Hovorí nám, že “vtedy a vtedy ten a ten pozoroval to a to”. História je teda empirickým základom sociológie, podľa historizmu je však tiež jediným jej empirickým zdrojom. Tým sa sociológie v podstate stáva teoretickú históriou. Historizmu ide o poznanie základných historických síl a stanovenie univerzálnych zákonov sociálne zmeny. Pretože ak môžu byť nejaké univerzálne zákony spoločnosti, potom to musí byť zákony, ktoré platia vo všetkých historických obdobiach, teda musí spájať jednotlivé obdobia. Môžu to byť len zákony historického vývoja určujúci prechod z jedného obdobia do druhého a umožňujúce predvídať budúci vývoj ľudstva.

Rozlišujeme dva druhy predpovedí. Na jednej strane ide o predpovede majúci podobu veštby hovoriaci, že v tú a tú dobu sa odohrá nejaká udalosť (obsahujú teda určité varovanie). Na druhej strane ide o predpovede technologického rázu, ktoré nám hovoria, že aby niečo malo určitú vlastnosť, musí to spĺňať určité podmienky (obsahujú istý návod ku konštrukcii veci s požadovanou vlastnosťou). Technologické predpovede spravidla produkujú experimentálne vedy, zatiaľ čo veštecké predpovede sú založené skôr na neexperimentálnym pozorovanie. Historizmu považuje sociálne experimenty za neuskutočniteľné, preto majú mať sociologické predpoveď charakter veštby budúceho spoločenského vývoja, nie nejakého sociálneho inžinierstva.

Sociológovia teda podľa historizmu majú štúdiom histórie usilovať o odhalenie širších trendov, na základe ktorých sa mení sociálnej štruktúry. Sociológovia sa majú pokúšať formulovať veštby, ktoré by umožnili prispôsobenie sa nastávajúcim zmenám. Je však možné predstaviť si, podľa vyššie uvedeného rozlíšenie typov predpovedí, aj technologickú sociálnu vedu. Táto veda by hľadala všeobecné zákony života v spoločnosti, aby odhalila všetky faktami, ktoré by mohli byť užitočné reformátora nejaké inštitúcie. Že takéto faktami existujú je možné ukázať na mnohých utopických systémoch, ktoré sa ukázali ako neuskutočniteľné, pretože tieto faktami dostatočne nebrali do úvahy. Takáto sociológia by namiesto hľadania zákonov vývoja spoločnosti hľadala zákony brániace formovanie určitých spoločenských inštitúcií. Proti tejto vede by určite zástancovia historizmu vzniesli mnohé námietky. Aj keby nejaký inžinier predložil plán, ktorý by nebol v rozpore so žiadnymi známymi faktami takéto vedy, napriek tomu by sa takýto plán nakoniec neuskutočnil, pretože by ignoroval zákony historického vývoja, napriek všetkej snahe reformátora by bol výsledok nakoniec podstatne odlišný od jeho detailne prepracovaného plánu. Navyše tento plán úplne pominie objav nového, pritom vnútorná novosť je typickým rysom každej novej periódy, a preto je každé detailné plánovanie odsúdené na neúspech a veda, na ktorej je také plánovanie založené, je nepravdivá.






—————————————————————————

 Stiahnuť prácu v PDF  Upozorniť na chybu

—————————————————————————

Ďalšie podobné materiály na webe: