📝 Život

Samuel Barclay Beckett sa narodil blízko Dublinu v Írsku. Pochádzal z protestantskej rodiny strednej triedy. Študoval moderné jazyky (francúzštinu a taliančinu) na Trinity College v Dubline, kde neskôr aj krátko pôsobil ako lektor. Po promócii sa presťahoval do Paríža, kde sa zoznámil s Jamesom Joyceom a stal sa jeho asistentom a blízkym priateľom. Tento vzťah mal značný vplyv na Beckettovu ranú tvorbu. Počas druhej svetovej vojny sa Beckett aktívne zapojil do francúzskeho odboja. Po vojne sa venoval písaniu a jeho diela začali získavať medzinárodné uznanie. Jeho najslávnejšia hra Čakanie na Godota mala premiéru v Paríži a stala sa medzníkom v dejinách divadla. Beckett písal prevažne vo francúzštine, ale aj v angličtine. Jeho diela sa vyznačujú minimalistickým štýlom, skúmaním existencionálnych tém a zmyslu ľudskej existencie. Získal Nobelovu cenu za literatúru za svoju tvorbu, ktorá podľa zdôvodnenia poroty „svojím novým tvarovaním prózy i drámy pozdvihuje človeka z jeho biedy“. V neskorších rokoch žil Beckett v ústraní a venoval sa písaniu kratších prozaických textov a drám. Zomrel v Paríži. Jeho tvorba mala zásadný vplyv na vývoj modernej drámy a literatúry a dodnes je predmetom intenzívneho štúdia a interpretácií. Jeho diela sú prekladané do mnohých jazykov a uvádzané na divadelných scénach po celom svete. Beckett bol známy svojou skromnosťou a zdržanlivosťou. Napriek svojmu úspechu sa vyhýbal verejnosti a sústredil sa na svoju tvorbu. Jeho život bol poznačený traumou z vojny a hlbokým zmyslom pre absurditu ľudskej existencie, čo sa odráža aj v jeho dielach. Jeho vzťah s Joyceom bol komplexný, od obdivu a spolupráce až po neskoršie odcudzenie. Beckett sa snažil nájsť vlastný literárny hlas a odlíšiť sa od Joycovho vplyvu. Jeho minimalistický štýl a zameranie na základné otázky ľudskej existencie ho odlišovali od ostatných autorov jeho generácie. Jeho diela sú často charakterizované opakovaním, monotónnosťou a pocitom bezvýchodiskovosti, čo odráža jeho pesimistický pohľad na svet. Jeho postavy sú často uväznené v absurdných situáciách, bez možnosti úniku alebo zmeny. Napriek temným témam sa v jeho dielach nachádza aj humor, často čierny a absurdný, ktorý dodáva jeho tvorbe jedinečný charakter. Beckettova tvorba je aj po desaťročiach od jeho smrti stále aktuálna a provokatívna. Jeho hry a romány nútia divákov a čitateľov zamýšľať sa nad zmyslom života, ľudským utrpením a absurditou existencie. Jeho odkaz pretrváva a ovplyvňuje ďalšie generácie umelcov a mysliteľov.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Beckettova tvorba sa zaraďuje do modernizmu a absurdnej drámy. Jeho diela charakterizuje minimalizmus, redukcia deja a jazyka na elementárnu úroveň. Často sa zameriava na existenciálne témy, absurditu ľudskej existencie, samotu, utrpenie a hľadanie zmyslu v bezvýznamnom svete. Jeho postavy sú často anonymné, bez identity a minulosti, uväznené v cyklických situáciách. Jazyk jeho diel je strohý, úsporný, s prvkami opakovania a monotónnosti, odrážajúc pocit bezvýchodiskovosti a absurdity. Beckett využíva grotesku, čierny humor a iróniu ako prostriedky na vyjadrenie tragiky ľudskej existencie. Jeho hry sa vyznačujú statickým dejom, absenciou tradičnej dramatickej štruktúry a dôrazom na dialóg a vnútorný monológ postáv. Jeho próza je fragmentárna, s prerušovaným rozprávaním a nelineárnym časom, odrážajúc fragmentáciu vedomia a rozpad identity. Celkovo Beckettova tvorba predstavuje radikálny odklon od tradičných literárnych konvencií a otvára nové možnosti vyjadrenia v literatúre a divadle.

👥 Literárni súčasníci

James Joyce (Ulysses, Dublinčania), Franz Kafka (Proces, Zámok), Virginia Woolfová (Pani Dallowayová, K majáku), Jean-Paul Sartre (Bytie a ničota, Múr), Albert Camus (Cudzinec, Mor), Eugène Ionesco (Plešatá speváčka, Stoličky), Samuel Barclay Beckett (Čakanie na Godota, Koniec hry)

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Samuel Beckett (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

Kniha: Čakanie na Godota

Autor: Samuel Beckett

Pridala: Anna+Anežka

Samuel Beckett

• bol írsky dramatik a prozaik, predstaviteľ absurdného dramatu
• študoval práva a európske jazyky
• roku 1928 odišiel prednášať angličtinu do
• V roku 1930 sa vrátil do Írska, kde u neho prepukli deprezie, ktoré liečil v psychiatrickej liečebni.
• Po svojom prepustení z liečebne niekoľko rokov cestoval po Európe.
• V priebehu druhej svetovej vojny sa Beckett angažoval v protifašistickom odboji – francúzske hnutie odporu.
• Roku 1969 mu bola udelená Nobelova cena.

Literárne-historický kontext

svetová literatúra 2. pol. 20. stol.

• 2. sv. vojna -1939-1945, Studená vojna – rozdelenie sveta na východ a západ = železná opona
• Autori vo svojich románoch protestovali proti krutosti vojny, slávili hrdinstvo, statočnosť a odvahu, ale aj vlastenectvo a kamarátstvo bojujúcich
• ukazovali aj strach, zbabelosť, kolaboráciu – spoluprácu s nepriateľom, egoizmus a sadizmus

Existencializmus

• umel. smer 20.st. vo Francúzsku, vyjadruje pocity osamelého a odcudzeného človeka, svet ľudí trpiacich vnútornými pochybnostami, v hraničných situáciách (v ohrození života) – beznádej, zúfalstvo, pocit hnusu, snaha oslobodiť sa – život chápaný ako smerovanie k smrti
• Autorova tvorba je výrazne ovplyvnená dobou, v ktorej žil (po 2. sv.v.)
• Ľudia neverili v to, že demokracia môže fungovať. V spoločnosti prevláda pocit nesmyslnosti, beznádeje a povojnové straty ilúzií.
• Preto literárni autori voľajú ako témy svojich diel
• hrôzu z nepoznaného sveta, pocit tragičnosti spojený s ľudským osudom
• bezútěšnosť ľudského žitia, zemdlenosť, čakanie na smrť, zbytočnosť a marnosť…
• V ich dielach nájdeme motívy ako – pokusy o sebevraždu, kontrast medzi spoločenskými vrstvami

Ďalší autori:

• Jean Paul Sartre – Múr – Dej sa odohráva počas španielskej vojny v provizórnom väzení s odsúdencami na smrť
• Albert Camus – Cudzinec
• James Joyce – Odysseus (román)

Rozbor diela: Čakanie na Godota

Charakteristika drámy

• Obdobie 50. rokov 20. storočia

pojem absurdita:

• = nesmyslnosť
• = životný pocit človeka (ľudský život postráda smysel)
• neexistuje schopnosť komunikácie – každý vedie monológ (neodpovedajú si na otázky)
• vládne pocit odcudzenia

Základné rysy drámy

• nemá súvislý dej
• neexistuje psychologická motivácia v jednaní postáv (nevieme, prečo takto jedná človek)
• devalvácia jazyka – jazyk nemá funkciu sťažovaciu (z toho vyplýva, že stráca túto funkciu)

Niektorí autori drámy

• Ionesco Eugéne
• francúzsky básnik
• dráma: Plešatá speváčka
• Albee Edward
• americký dramatik
• dráma: Kto sa bojí Virginie Wolfovej
• Václav Havel
• dráma: Audience

Čakanie na Godota

• Absurdné drama
• ide o drámu o dvoch dejstvách
• odohráva sa to v neurčitom čase a priestore
• sú tu scénické poznámky (informácie pre hercov)
• dekorácia (kde sa dielo odohráva) – je obmedzená, je tam jeden strom a vidiecka cesta

Dejstvie 1.

• na začiatku vystupujú dve postavy
• dva tuláci (Estragon a Vladimír) sa stretnú na ceste pri strome
• vedú chaotický dialóg
• čakajú na nejakého Godota, ktorý by mal zmeniť ich osud
• dialóg je prerušený príchodom Pozza, ktorý má v ruke bič a vedie so sebou sluhu menom Lucky, ku ktorému sa správa ako k otrokovi

Symbolika postáv:

• Pozzo – symbolizuje vychlubnácku, sadistickú, ľudskú vlastnosť
• Lucky- symbolika poníženia
• Estragon a Vladimír – naväzujú s Pozzom chaotický dialóg
• na konci 1. dejstva prichádza chlapec a oznamuje divákom, že pan Godot dnes neprijde, ale že príde až zajtra

Dejstvie 2.

• tuláci vedú chaotický dialóg
• prichádza oslepý Pozzo, ktorý je závislý na Luckym (Lucky ho vedie)
• nakoniec prichádza opäť chlapec a hovorí Godot dnes neprijde, ale príde určite zajtra

Godot

• nevieme, kto to je
• každý si pod ním predstaví niečo iné
• symbolom čakania
• je možné, že ani sám autor to nevedel, pretože kedyby to vedel, nechal by to vysloviť svoje postavy.

Téma + motív

• Čakanie dvoch tulákov na niečo, či niekoho, o kom nič netuší, ale mal by im zmeniť život k lepšiemu
• Sebevraždy, beznádejné čakanie, nuda a priateľstvo
• Dráma má ukázať, že zmyslom života je nesmyslné očakávanie čohosi

Časopriestor

• Priestor: prašná poľná vidiecka cesta
• Čas: obdobie, kedy sa dej odohráva, nie je bližšie špecifikované (len sa dá povedať, že ide o niekoľko dní)

Kompozičná výstavba

• Hra má len 2 dejstvá
• Autor opakuje niektoré motívy na navodenie stereotypu
• Dialóg je atypický neustálým opakovaním otázok a absurdných odpovedí
• obidve dejstvá končia frázami:
• Estragon: Ideme?
• Vladimír: Ideme!
• ale nepohnú sa

Literárny druh, forma a žáner

• Druh: epika
• Forma: dráma
• Žáner: absurdné drama – tragikomédia
• absurdné drama
• smer divadelnej tvorby od 50. rokov 20. storočia; vyjadruje pocit bezmocnosti a zmaru; skutočnosť je zobrazená ako nesmyslná; občas tragikomičnosť, grotesknosť a čierny humor; často bez súvislého deja

Vyprávačské spôsoby + Typy prejavov

• Nie je tu vyprávač
• Dialógy
• dej sa odohráva v prítomnom čase

Jazykové prostriedky a ich funkcie

• spisovný i hovorový jazyk
• občas nespisovné výrazy až vulgarizmy

Tropy a figúry

• Monológ – len raz keď je Lucky vyzvaný k tomu, aby myslel, ale hovorí len nesmysly
• Synonymá – autor používa synonymá na navodenie monotónnosti
• Vulgarizmy a neomalené vyjadrovanie

Hlavné postavy

Vladimír

• Tulák, ktorého najbližším priateľom je Estragon (hovorí mu Didi). Celé dni čaká na Godota a hovorí so svojím priateľom, ktorý ho už dost nudí. Postupom času zabúda na všetko, čo dosiaľ prežil a často aj na to, prečo vlastne čaká. O sebe hovorí ako o panovi Albertovi, zdá sa viac vyspelý.

Estragon

• Tulák, ktorého najbližším priateľom je Vladimír (hovorí mu Gogo). Tiež sa nudí čakaním, ale je viac negatívny. Niekoľkokrát chce odísť, pretože mu čakanie pripadá zbytočné a dokonca navrhne, aby sa s Vladimírom zabili. Tiež časom zabúda (je nešťastný, ale nevie prečo, čaká, ale nevie na čo). Potrebuje Vladimírovu ochranu, zdá sa slabý a bezmocný.

Pozzo

• Bohatý muž, ktorý stretne Vladimíra s Estragónom. Holohlavý, zlý, povýšený, vychlubnácky, brutálny až sadistický pán – „majiteľ“ Luckyho. Pri druhom stretnutí s V a E je slepý a bezbranný.

Lucky

• Pozzov otrok, ktorý si všetko nechá líbiť, ale na cudzích ľudí je zlý. Vie myslieť len s nasadeným klobúkom, ale nemyslí opravdu, len odříkava naučený zmatený text. Na príkaz tancuje -> tanec v sieti. Je starý, má dlhé šedé vlasy. Ponížený, večná obeť bez rozumu plniaci príkazy.

Chlapec

• Veľmi plachý, strach z kriku a biča (scéna s Luckym), pracuje u pana Godota – páše kozy, má brata (páše ovce) -> toho pan Godot bije, na iného je hodný, so svojím bratom spí na sene na pôde, nevie, či je šťastný rovnako ako Vladimír

Pan Godot

• V knihe sa ani raz neobjaví. Vieme, že nosí biele fúzy. Býva u neho dva chlapci, bratia. Jeden páse ovce, druhý kozy, na jedného je zlý a druhého bije. Predstavuje akúsi spásu a nádej na lepší život

Dej

odohráva sa na vidieckej ceste (jedinou dekoráciou je priľahlý strom) – tu sa stretávajú dva tuláci a priatelia, Estragon a Vladimír – ich podivný dialóg naznačuje, že čakajú na nejakého Godota, ktorý by mal nejakým základným spôsobom ovplyvniť ich životné osudy – neustále si povídajú, keď ich vyruší príchod Pozza, ktorý s bičom v ruke vedie na povraze svojho sluhu Luckyho – tuláci sa s Pozzom dávajú do reči – potom na scénu príde chlapec a oznámi, že pan Godot dnes neprijde, ale že zajtra sa prý určite dostaví; 2. DEJSTVIE: príbeh pokračuje veľmi podobne – sadistický Pozzo však tentoraz prichádza slepý a na povraze drží nemého Luckyho – Pozzo je tak na Luckym zcela závislý – na konci druhého dejstva znova prichádza chlapec a oznamuje, že pan Godot neprijde ani dnes – Estragon a Vladimír sa shodnú, že prídu opäť zajtra – chcú odísť, ale ani sa nepohnú.

The post Čakanie na Godota – rozbor (obsah) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): cici

Absurdná dráma

– smer avantgardného divadla, prejavujúce sa najmä od 50. rokov 20. Storočia
– zobrazuje skutočnosť ako nezmyselnú.
– vyjadruje pocity bezmocnosti osamoteného človeka a stratu schopnosti dorozumenia s ostatnými ľuďmi.
-ukazuje človeka, ktorý je ohrozený mechanizmy modernej civilizácie, ktorú sám stvoril.
– charakteristické je odstránenie súvislého deje, zanedbávanie charakteristiky postáv, deformácie a devalvácia jazyka, ktorý stráca svoju dorozumievacie funkciu.
– dialóg síce umožňuje komunikáciu, ale prázdnota fráz a plané táranie znemožňujú dorozumenie.
– ďalší tvorcovia: Eugéne Ionesco (Plešatá speváčka 1948 / Nosorožec 1960)
Václav Havel (Záhradná slávnosť 1963, Asance 1987, Audience)
-předchůdce abs. d .: Alfred Jarry (Král Ubu 1885)

AUTOR

SAMUEL BECKETT 13.04.1906 – † 22.12.1989

– írsky dramatik a prozaik, predstaviteľ absurdného divadla – priateľ Jamesa Joyce

– Narodil sa vo Foxrocku neďaleko Dubline v dobre situovanej protestantskej rodine zememeračov Williama Becketta a zdravotné sestry Mary Roeová
-Vzdelaní získal na prestížnych stredných školách v Dubline a potom na Trinity College, kde od roku 1923 študoval právo a európske jazyky (francúzštinu a taliančinu). Po ukončení štúdia (1927) pracoval ako učiteľ v Belfaste, ale už rok nato odišiel prednášať angličtinu do Francúzska, kde okrem iného pôsobil aj na prestížnej parížskej Sorbonne.
-rok 1930 sa vrátil do Írska, aby tu prevzal svoj magisterský diplom. Po roku vyučovaní francúzskeho jazyka na dublinskej Trinity College sa rozhodol venovať výlučne spisovateľskej dráhe. medzi rokmi 1935 – 1936 – depresia – liečba – potom cestoval po Európe.
-Do básnického sveta vstúpil v roku 1930 zbierkou Děvkoskop (v tomto dramatickom monológu si hlavná postava krátia čakanie na omeletu zo skazených vajec rozjímaním nad obskúrností teologických záhad, plynutím času a blížiace sa smrťou) Nasledoval súbor esejí Proust (1931).
-jeho románová kariéra naplno odštartovala v r. 1938 knihou Murphy (líči vnútorný boj hrdinu zmietajúceho sa medzi túžbou po milenke-prostitútke a úplnom úteku do temných zákutí mysle) – v tom istom roku sa odsťahoval do Francúzska ( „Je mi milšie Francúzsko vo vojne než Írsko v mieri. „) – Po druhej svetovej vojny sa angažoval v protifašistickom odboji (francúzskom hnutia odporu) -Pred nacistickým prenasledovaním bol roku 1942 nútený utiecť do malej dedinky Roussillon na juhu Francúzska, kde až do konca vojny pracoval v poľnohospodárstve. V tom čase napísal svoj v poradí druhý román Watt.
– po skončení vojny najplodnejšie obdobie ( „potom už som nenapísal nič, čo by pre mňa malo nejakú cenu“) písal francúzsky – vä. pesimistická diela – kritika nezmyselnosti života → trilógie   –   Molloy (1951), Malone umiera (1951) a Nekomentovateľné (1953) – snaha písať bezo štýlu, snahy o eleganciu
– hra Čakanie na Godota z roku 1949 mu priniesla celosvetovú známosť, ďalej dielo Koniec hry (1957) a séria div. a krátkych rádiových hier. V hre Posledný páska sa vracia k angličtine
– v niekoľkých dieloch prvkami čierneho humoru – snaha zmierniť dopad pochmúrnych námetov
– Roku 1969 mu bola udelená Nobelova cena (väčšinu peňazí vraj daroval chudobným umelcom)
– Dielo Katastrofa (1984), ktoré sa zaoberá témou výsluchu disidentov, bolo napísané špeciálne pre Václava Havla
-1989 na následky dýchacích ťažkostí umiera

DIELO Čakanie na Godota:

– napísal vo francúzštine medzi októbrom 1948 a januárom 1949, 35 divadelných riaditeľov hru odmietlo (predstavovala pre nich nezmyselnú, nehrateľné hlúposť // hlúpy vtip), sám preložil do angličtiny

PROLOG:
– nadväzuje na existencializmus, úvahy o zmysle bytia (X Camus, Sartre – vycibrený jazyk) navracia sa k tematike Sartrovo Nevoľnosti
-vďaka manželke Suzanne, ktorá sa obrátila na jedného z režisérov -> Theatre de Babylone Jeana-Marie Serreaua v divadle na pokraji krachu

-spôsobilo zjavenie, reprízy beznádejne vypredané (za 2 roky 500), divadlo bolo zachránených

TÉMA:
– ľudia neustále čakajú na niečo, čo zmení ich život v budúcnosti, alebo na niekoho, kto by im mohol pomôcť a pritom zabúdajú žiť prítomnosťou
+ Strach z nepochopenia sveta, hrôza z nepoznaného → obaja tuláci sa bojí urobiť niečo sami – trošku súvisí s existencionalizmu, ktorý ukazuje človeka odsúdeného k slobode

+ Odcudzenie človeka vo svete modernej techniky a civilizácie

– nenachádzame klasické schéma – zápletka, rozuzlenie .. – kruhový dej

Daj: 2 dejstva
– nesený postavami, nie je tu rozprávač
2 muži – Estragón (Gogo) a Vladimír (Didi), tuláci, ktorí trávia svoj čas hovory pod suchým stromom na ceste odniekiaľ niekam a čakajú na akéhosi pána Godota, ktorý však neprichádza. Čas zabíjajú absurdné konverzácií, ktorá nikam nevedie. Ich nekonečný rozhovor je prerušený príchodom pána Pozza s bičom a jeho sluhu Luckyho, ktorý je ako otrok vedený na povrazu. Pozzo stelesňuje chváliacu

, až sadistickú osobu, otrok je naopak bytostí úplne poníženú. Luckymu je v jednej chvíli nasadený klobúk, spustí „svoje“ myšlienkové pochody. Tuláci nadväzujú s Pozzo absurdné rozhovor a po ich odchode vstupuje na scénu chlapec oznamujúce, že pán Godot dnes nepríde, ale že sa určite dostaví zajtra. Odchodom chlapca končí prvý dejstva.
Hra pokračuje vo dňu ďalším. Druhé dejstvo je takmer opakovaním dejstva prvého. Opäť prichádza Pozzo s Luckym, jedinou zmenou je, že brutálny pán Pozzo prichádza slepý a jeho život je závislý na Luckym, ktorý je naopak nemý. Raz majú pocit, že vidí Godota. Na konci dňa sa Godot opäť nechá ústami chlapca počuť, že nepríde, ale zajtra určite. Premýšľajú, či sa obesiť, ale nakoniec rozhodnú pre odchod. Avšak ani jeden z nich sa nepohne.
V Godot vidí E + V nádeji, poslednú šancu svojich premárnených životov →
medzi Godot a smrťou nič nie je, len nekonečné čakanie (z anglického God / franc. godillot – slangový názov pre topánku) každý ďalší deň si nie sú istí, či boli na tom istom mieste aj včera, nespomínajú si na nič moc zvláštneho, čo by videli (čo by sa stalo)

• tragická bezútešnosť prekladaná grotesknými scénami – vyzúvanie, obúvanie topánok, padanie nohavíc (niekoľko strán)
• hovoria, že niečo urobia, pritom sa nikdy ani nepohnú (poď preč „nemôžeme“ prečo? „ČAKÁME NA Godota“ – máš pravdu)

JAZYK:
– dialóg – neustále opakovanie otázok a absurdných odpovedí – účelom slov nie je čokoľvek vysvetliť, je zabiť čas, úmyselná deštrukcie jazyka
– práca so synonymami, monotónnosť – opakovanie gest, akcií, slov
– zrozumiteľný, (ne)spisovný, vulgarizmy

OKOLNOSTI, OSTATNÉ

• po vojne – ako čeliť existenciu?
• Vplyv existencializmu a jeho tém (sloboda, subjektivita, každodennosť)
• Pocit, že človek bol vrhnutý do sveta, ktorý mu navždy zostane nezrozumiteľný: nespôsobilosť jazyka vyjadriť čokoľvek zmysluplného
• „Utrpenie je pre Becketta najviditeľnejších vyjadrením absurdity ľudskej existencie. Všetky Becketovi postavy trpia, bez výnimky. „

The post Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) (7) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): Magdalllenka

Autor: Samuel Beckett (1953), absurdná dráma po r.1945

(1906-1989)

– írsky prozaik a dramatik píšuci od roku 1945 francúzsky, jeden z tvorcov absurdného divadla, od roku 1969 nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.
– jazyky na univerzite v Dubline, vyučoval v Belfaste, lektorom angličtiny v Paríži a krátko pôsobil na univerzite v Dubline.
– je zaraďovaný aj medzi francúzskej spisovateľa írskeho pôvodu.

Znaky:

– prvky absurdného drámy a existencializmu (odcudzenie)

– antihry

– postupom času redukuje počet hercov (v Ja nie už iba ústa)

Dielo:

Murphy – väčšia próza

Vyhostenie – novela

Watt – román

Koniec hry, Posledná páska, Hra, Ja nie, Krok – drámy

Žáner:

tragikomédia, absurdná dráma – Absurdné dráma zobrazuje skutočnosť ako nezmyselnú. Vyjadruje pocity bezmocnosti osamoteného človeka a stratu schopnosti dorozumenia s ostatnými ľuďmi. Charakteristické je odstránenie súvislého deje, zanedbávanie charakteristiky postáv, deformácie a devalvácia jazyka, ktorý stráca svoju dorozumievacie funkciu. Dialóg síce umožňuje komunikáciu, ale prázdnota fráz a plané táranie znemožňujú dorozumení. Hry sú ladené tragicky alebo tragikomicky. Časté sú groteskné prvky a čierny humor.

Hl. postavy:

Vladimír, Estragón – tuláci, čakajú na Godota

Pozzo – chlubivý, až sadistický

Lucky – ponížený, podriadi sa

Absurdné divadelná hra o bezútešných rovinách ľudského údelu a nemožnosti jeho naplnenie.

Myšlienky

• zdôrazňuje bezvýchodiskovosť ľudskej existencie, pocit osamotenia človeka vo svete. Vystupuje tu absurdné situácie súčasného sveta, budúcnosť nie je žiadna, nie je ani viera vo vyšší zmysel ľudskej existencie.

Kompozícia a jazyk:

• Všetky postavy zámerne postrácajú dôkladnejšie charakteristiku, nemajú jasnú minulosť a chýba aj motivácia ich rokovaní. Predstavujú modelové typy ľudských charakterov. Mená patriace rôznym jazykovým oblastiam (Estragón franc., Vladimír slovan.,Pozzo it., Lucky angl.) Naznačujú všeobecnú platnosť zobrazovaného ľudského údelu. Godot, na ktorého tuláci čakajú, v sebe skrýva anglické slovo Boh.
• kruhová kompozícia – stále niečo začína a potom sa to opakuje, nikdy nič nekončí – motív blúdenia, nemožnosť úniku
• zaujímavé postavy – Godot je povýšený na symbol – symbolizuje čakanie, každé čakanie je spojené s nádejou – že čakanie prinesie niečo lepšie, nádej je ale zahmlená
• zamyslenie nad zmyslom života

• Dialóg estragónom s Vladimírom je atypický neustálym opakovaním otázok a absurdnosťou odpovedí, práca sa synonymami zdôrazňuje pocit neistoty, monotónnosti a rozdrobovanie významov. Neokrôchané vyjadrovanie zdôrazňujú vulgarizmy. Účelom slov nie je oznamovať, jediná funkcia ponechaná reči je zabiť čas, ukrátiť si dlhú chvíľu. Hra so slovami nahrádza zmysluplnú existenciu. Najčastejšie funguje na princípe opakovanie a zrkadlenie slov alebo gest (umývanie topánok, nasadzovanie klobúku)

• Beckett to začal pôvodne písať pre vlastné pobavenie, aby si tak odpočinul od svojho prozaické tvorby.
• Godot naprieč všetkým pokusom o interpretáciu, je a bude navždy tajomný, nepoznateľný a neuchopiteľný, kedy sám Samuel Beckett vyhlásil, že keby len tušil, kto je Godot, nemusel by Čakanie na Godota vôbec začať písať.

Dej:

Dráma tvoria iba dve dejstva. Dekorácia je obmedzená na jeden strom, scéna je tvorená vidieckou cestou. Práve tu sa stretávajú dvaja tuláci, priatelia Estragón a Vladimír, z ktorých chaotického dialógu vyplýva len jediné, že čakajú na akéhosi Godota, ktorý by mal zmeniť ich životné osudy. Ich nekonečný rozhovor je prerušený príchodom pána Pozza s bičom a jeho sluhu Luckyho, ktorý je ako otrok vedený na povrazu. Prvý z nich stelesňuje sebavedome, až sadistickú osobu, otrok je naopak bytostí úplne poníženú. Tuláci nadväzujú, absurdný rozhovor a po ich odchode vstupuje na scénu chlapec oznamujúce, že pán Godot dnes nepríde, ale že sa určite dostaví zajtra. Odchodom chlapca končí prvý dejstva.

Druhé dejstvo pokračuje takmer opakovaním dejstva prvého. Jedinou zmenou je, že brutálny pán Pozzo prichádza slepý a jeho život je závislý na Luckym, ktorý je naopak nemý. Na konci druhého dejstva sa opäť objavuje chlapec a oznamuje, že ani dnes pán Godot nedorazí. Estragón a Vladimír teda odchádzajú s tým, že prídu opäť zajtra. Chcú odísť, ale ani sa nepohnú.   Nakoniec si pohrávajú s možnosťou samovraždy, ale ďaleko jednoduchšie je čakať ďalej na vykúpenie.

The post Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) (6) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): Ejvy

SAMUEL BECKETT

Svetovo známy francúzsky dramatik írskeho pôvodu, hlavný predstaviteľ absurdné literatúry. Písal anglicky a francúzsky. 1969 získal Nobelovu cenu za literatúru (väčšinu peňazí za Nobelovu cenu dal chudobným umelcom). Samuel Beckett sa narodil v Írsku v zámožnej protestantskej rodine. Vyštudoval jazyky na univerzite v Dubline. Potom vyučoval v Belfaste, bol lektorom angličtiny v Paríži a krátko pôsobil na univerzite v Dubline. Od roku 1931 sa Samuel Beckett začal venovať iba literárnej tvorbe. Zaistený dedičstvom po otcovi žil v Londýne, ale v roku 1937 začal žiť trvalo v Paríži. Francúzsko ho už od začiatku priťahovala a považoval ju za svoju druhú vlasť. Od polovice štyridsiatych rokov začal písať svoje diela väčšinou francúzsky, je preto zatriedený aj medzi francúzskej spisovateľa írskeho pôvodu.

DIELO

Murphy – 1938, prvé väčšie próza. Román o Íri, ktorý prijíma prácu v ústave pre choromyseľných, čím chce eliminovať všetko, čo ho spútava s telom, chce žiť len vo svojom izolovanom vedomia. Mercier a Camier – 1946, vydaný 1970. V románe hlavní hrdinovia začleňuje dvojicu protagonistov z Čakanie na Godota. Watt – 1953, posledné autorov román písaný v angličtine. Hlavní hrdinovia nemôžu nájsť vhodné slová pre oznámenie základné pravdy existencie. DIVADELNÁ HRY: Čakanie na Godota – 1953, Koniec hry – 1956, Posledná páska – 1959, Šťastné dni – 1963, Hra – 1965, Krok – 1978

CHARAKTER DOBY A LITERATÚRY

Vydané 1949 – končí dobré vzťahy medzi ZSSR a Západom (za druhej svetovej vojny bojovali spoločne proti fašizmu. Nastáva doba tzv. Studenej vojny, kedy naopak Východ a Západ spolu súperia vo všetkom okrem boja. Rozvoj vedy, techniky, kozmonautiky a jadrovej fyziky (výsledok súperenie). Východná autori – (Rusko) pátos, čiernobiele videnie hrdinov, pompézne scény, politická uvedomelosť, zobrazovanie 2. Svetovej vojny. Západnej autori – triezvosť, nepatetičnost, vystihnutie psychiky.

Literárny žáner

Absurdná dráma – Zobrazuje skutočnosť ako nezmyselnú, vyjadruje pocity bezmocnosti osamoteného človeka a stratu schopnosti dorozumenie sa s ostatnými ľuďmi. Ukazuje človeka ako ohrozeného mechanizmy modernej civilizácie, ktorú sám stvoril. Charakteristické je odstránenie súvislého deje, zanedbávanie charakteristiky postáv, deformácie a devalvácia jazyka, ktorý stráca svoju dorozumievacie funkciu. Dialóg síce umožňuje komunikáciu, ale prázdnota fráz a plané táranie znemožňujú dorozumenie. Hry sú ladené tragicky, alebo tragikomicky. Časté sú groteskné prvky a čierny humor. Predchodcovia absurdného drámy – Christian Dietrich Grabbe, Georg Büchner, August Strindberg, Alfred Jarry – (Král Ubu). Predstavitelia absurdného drámy 20. storočia – Samuel Beckett, Arthur Adamov, Jean Genet, Edward Albee, Eugene Ionesco – (Plešatá speváčka), Václav Havel. Nadväzuje na existencializmus.

MIESTO A ČAS

Čas a priestor, vidiecka cesta, na scéne je jeden strom, dej sa odohráva počas dvoch dní.

HLAVNÉ POSTAVY – postrácajú dôkladnejšie charakteristiku, nemajú jasnú minulosť, chýba motivácia ich rokovaní (predstavujú modelové typy ľudských charakterov).

Estragón – (Gogo), slabý a bezmocný, potrebuje Vladimirov ochranu, má zlú pamäť.

Vladimír – (Didi, sám o sebe hovorí ako o Albertovi) zdá sa viac vyspelý (ich dialóg je chaotický, nevnímajú sa navzájom, nepokúšajú sa jednať, ale iba čakajú, bojí sa samoty, dostávajú sa do úlohy smutných klaunov vlastného života).

Pozzo –zaujatý sám sebou a nevníma okolie.

Lucky – ponížený, večná obeť bez rozumu, plní príkazy (symbolické postavy zotročovatele a zotročeného; po oslepnutie Pozza sa dá povedať, že si vymenili role – najprv je Lucky závislý na Pozzo a potom ich Pozzo závislý na Luckym). Lucky tak trochu symbolizuje tzv. Otrocký duch, ktorý je kritizovaný už u Svatopluka Čecha v piesňach otroka – sme spokojní ako otroci a nesnažíme sa svoj údel zmeniť. V modernej psychológii sa to nazýva zajatecký syndróm a bolo to pozorovalo u amerických zajatcov vo Vietname, ktorí vnútorne sympatizovali so svojimi väzniteľov, snažili sa im nerobiť problémy … Na túto tému bola napísaná kniha „Dokonalá obeť“, v ktorej bolo dievča v USA väznená dvoma manželmi niekoľko rokov, ponižovaná, znásilňované, nútená žiť v debne pod posteľou a nakoniec psychicky začala svoje väzniteľov vnímať ako ľudí, ktorí majú právo sa takto správať, takže si mohli dovoliť ju vziať na nákup a pod.

Chlapec – príde každý deň oznámiť, že pán Godot dnes nepríde.

Pan Godot – imaginárny postava, ktorá sa na scéne nikdy neobjaví. Paradoxne je hlavnou postavou drámy a v skutočnosti je on tým, kto celú hru posúva a udržuje v napätí, všetko čo sa v hre odohráva, smeruje k nemu. (Boh, ktorý ponúka zmierenie a vykúpenie. Smrť, ktorá skončí nekonečné bezcieľne blúdenie svetom. Zmysel života, impulz, ktorý nasmeruje a postrčí človeka k určitej úlohe. Symbol gréckeho Deus-ex-machina, ale nikdy nepríde).

Dejová OSNOVA – 1. Rokovania – Stretnutie dvoch tulákov, prichádza pán Pozzo sa sluhom Luckym, prichádza chlapec. 2. Rokovania – Druhý deň, rovnaká hodina a miesto, opakovanie prvého rokovania, Pozzo je slepý.

KOMPOZÍCIA – Expozícia – stretnutie dvoch tulákov. Kolízie, kríza, peripetie – chýba, dej stále na rovnakej úrovni. Katastrofa – pán Godot nepríde.

JAZYK

Chaotický nekonečný dialóg, vulgarizmy, neohrabaní táraniu. Účelom reči je „zabiť čas“. Dialógy nemajú nič oznamovať – úmyselná deštrukcie jazyka. Jazyk je zrozumiteľný, spisovný aj nespisovný, plný otázok, absurdné rozhovory. „Žongluje“ so slovami. Práca so synonymami zdôrazňuje pocit neistoty, monotónnosti. Text je náročný na vnímanie čitateľa, ktorý na rozdiel od divadelného diváka nemá vizuálny dojem – dialógy sa skladajú z krátkych replík

HLAVNÉ MYŠLIENKA

Sám autor nevedel, aký zmysel jeho dielo má. Ľudia neustále čakajú na niečo, čo zmení ich život v budúcnosti, alebo na niekoho, kto by im mohol pomôcť a pritom zabúdajú žiť prítomnosť. Život, v ktorom na niečo stále len čakáme, nie je život. V rokovaní postáv je absurdita, ktorá môže ukazovať odcudzenosť ľudí súčasného sveta, nie sú schopní nadväzovať vzájomné vzťahy, panuje anonymita, chýba priateľstva. Bezcitnosť ľudí, ktorí nesúcíť s utrpením druhých. Hrôza z nepoznaného sveta, obaja tuláci sa bojí urobiť niečo sami (súvisí to s existencializmu – ľudia sú odsúdení k slobode).

Daj

Dej hry sa odohráva u bližšie nešpecifikované dedinské cesty. Nachádza sa tu len akýsi suchý strom. Aktérmi sú dve pochybné existencie Vladimír a Estragón, stretávajúce sa každého večera na rovnakom mieste pri čakaní na akéhosi Godota. V rámci krátenie dlhej chvíle vedú nezmyselné dialógy a chytajú sa akejkoľvek príležitosti, ktorá by ich mohla zabaviť. Spestrenie a nové myšlienky prinášajú okoloidúci Pozzo a jeho sluha Lucky. Pozzo je evidentne človek na úrovni (alebo to aspoň veľmi intenzívne predstiera). Luckyho doslova týra, ale nezdá sa, že by mu to vadilo. Plní jednotlivé príkazy, ale inak je k svetu viacmennej apatický a v každej voľnej chvíli upadá do spánku. Ožíva len vo chvíli, keď mu Vladimír na hlavu nasadí klobúk a chce po ňom spolu s ostatnými, aby myslel. V ten okamih sa Lucky veľmi rozohní a začne zo seba chrliť obrovské množstvo informácií, ktoré však bohužiaľ celkovom kontexte nedávajú zmysel. Nakoniec ich násilím umlčaný a spolu s Pozzo sa vydáva na ďalšiu cestu. Blíži sa noc. Na scénu prichádza chlapec a oznamuje estragónu a Vladimírovi, že pán Godot dnes nepríde – má moc práce. Druhé dejstvo je v podstate totožné s dejom prvého. Vladimír s estragónom sa opäť stretávajú na tom istom mieste, hoci ho úplne nespoznávajú. Opäť sa snaží ubiť čas. Tentoraz sa o poznanie viac nudí a chcú častejšie odísť. Na scénu opäť prichádza Pozzo s Luckym. Tentokrát je ale ich situácia značne odlišná. Sú závislí jeden na druhom – Pozzo oslepol a Lucky onemel. Pozzo si navyše vôbec nespomína, že by kedy estragónu s Vladimírom videl. Po neúspešných pokusoch o pripomenutie včerajšieho dňa aj napriek naliehaniu odchádza. Vladimír s estragónom opäť zostávajú sami a snažia sa zabaviť. V zapätí prichádza ten istý chlapec ako v predchádzajúcom dejstve. Hoci ho Vladimír spoznáva, chlapec tvrdí, že ich nikdy nevidel a nikdy na tomto mieste nebol. Opäť prináša správu, že pán Godot nepríde. Vladimír s estragónom sa teda po neuskutočnených myšlienkach na obesenie opäť rozchádzajú s tým, že sa tu stretnú zase zajtra.

ZAUJÍMAVOSTI

Vo Vieweghova knihe Báječná léta pod psa. Obľúbená u intelektuálov 60. rokov. Camus, Sartre, Kafka, Havel – inšpiroval je. U francúzskych kritikov od začiatku 50 rokov. Vzrastal záujem o Becketta a bol považovaný za starého súputníka tzv. Nového románu.

SYMBOLY

Voľba mien – (francúzske, slovanské, talianske a anglické) univerzalizmus ľudského údelu a sveta vôbec. (nezmyselnosť existencie, všeobecná bezútešnosť, nemennosť). Bližšie neurčený Godot môže mať súvislosť s anglickým God, alebo francúzskym godillot = slangový výraz pre topánku (komické scény vyzúvanie a obúvanie), alebo je skôr symbolom čakania a hmlisté nádeje.

The post Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) (5) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): Becko03

– Svetová literatúra 2.pol.20.století

– 2. sv. vojny – 1939 – 1945

– Studená vojna – rozdelenie sveta na východ a západ = železná opona

– Autori vo svojich románoch protestovali proti krutosti vojny, oslavovali hrdinstvo, statočnosť a odvahu, ale aj vlastenectvo a kamarátstvo bojujúcich, ukazovali aj strach, zbabelosť, kolaboráciu – spolupráca s nepriateľom, egoizmus a sadizmus.

Do tohto obdobia patrili tiež: Joseph Heller, Alexander Solženicyn, Gunter Grass

Neorealizmus – taliansky smer, autori prekresľuje dramatické videnie každodenného života, a kladú dôraz na sociálnu problematiku, používajú často ľudový jazyk ulice.

Existencializmus – vedel. smer 20.st. vo Francúzsku, vyjadruje pocity osamelého a odcudzeného človeka, svet ľudí trpiacich vnútornými pochybnosťami, v hraničných situáciách (v ohrození života) – beznádej, zúfalstvo, pocit hnusu, snaha oslobodiť sa – život chápaný ako smerovanie k smrti

Autor

Prozaik, ale najmä dramatik, bol Ir ale písal Francúzsky, jeho tvorbu ovplyvnili predstavitelia anglickej modernej prózy a francúzski existencionalisté. Dostal NC za literatúru, ktorú si odmietol prevziať. Písal hlavne pesimistická diela, ktorá kritizovala nezmyselnosť života. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov absurdného drámy.

Absurdná dráma – poukazuje na osamelého človeka, ktorý stráca schopnosť dorozumieť sa s ostatnými ľuďmi, dielo nemá súvislý dej a nemá zmysel v rozhovoroch hľadať logiku. Jazyk nemá funkciu oznamovacie.

Medzi jeho ďalšie diela patrí: Koniec hry, nekomentovateľné, vyhostenia

Dielo

Druh – absurdná dráma

Žáner – komédia

Štruktúra diela

Jazyk, štýl

– Próza

– Er -formy

– Jazyk je zrozumiteľný, spisovný aj nespisovný, miestami vulgárny (neustále opakovanie otázok a absurdných odpovedí)

Kompozícia deje

– Dielo má 2 dejstva

– Absurdné dialógy

– Jedna dejová línia, dej sa odohráva v dvoch dňoch na jednom mieste

Dej

Dráma tvoria iba dve dejstva, V 1.dějstvím sa stretávajú dva tuláci, sú to priatelia ktorí sa volajú Estragón a Vladimír a čakajú na akéhosi Godota, ktorý by mal zmeniť ich životné osudy, ale nevedia, či naozaj majú čakať tu, v koľko hodín , proste nič. Medzitým čo čakajú, sikráti čas rozprávaním o hlúpostiach, ktoré preruší príchod pána Pozza a jeho sluhu Luckyho, ktorý je ako otrok vedený na povrazu. Pán Pozzo je sebavedome, až sadistickú osobou a jeho otrok je naopak bytostí úplne poníženú. Tuláci nadväzujú s Pozzo absurdné rozhovor a po ich odchode príde chlapec, aby im oznámil, že pán Godot dnes nepríde, ale že sa určite dostaví zajtra. Odchodom chlapca končí prvý dejstva.

Druhé dejstvo pokračuje opakovaním dejstva prvého. Jedinou zmenou je, že pán Pozzo prichádza slepý a jeho život je závislý na Luckym, ktorý je naopak nemý. Na konci druhého dejstva sa opäť objavuje chlapec a oznamuje, že ani dnes pán Godot nedorazí. Estragón a Vladimír teda odchádzajú s tým, že prídu opäť zajtra. Chcú odísť, ale ani sa nepohnú.

– Dielo sa odohráva na neurčitom mieste, v neurčitý čas. Je to opustené miesto, akási vidiecka cesta, kde je len jeden strom.

Postavy

Estragón a Vladimír – dva tuláci bez strechy nad hlavou, ktorí vedú dialóg úplne bez hlavy a päty; čakajú na Godota (hlavná postava diela, ktorá sa však nikdy neobjaví, môžeme si len predstavovať, ako vyzerá, aký je pod.) a zásah vyššej moci, nemajú sily na to, aby zmenili svoj osud; napádajú je myšlienky na samovraždu, hovorí o rozchode, o odchode – neuskutoční nič; sú zúfalí

Pozzo a jeho sluha Lucky – Pozzo je sústredené na seba otrokár, nevníma okolie, keď ho niečo zaujme, prestáva ostatné počúvať a snaží sa povedať všetko, čo vie; Lucky je sluha, otrok, robí, čo mu Pozzo povie, nakoniec sa jeden bez druhého nezaobíde (Pozzo oslepne, Lucky onemie)

Hlavná myšlienka

Dielo má ukázať, že zmyslom života je nezmyselné očakávanie čohosi a že jediná cesta, ako to vydržať, je skrátiť si akokoľvek čas

Téma: Témou tohto diela je strach z nepochopenia sveta a ľudského života bez naplnenia

The post Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) (4) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): Clare01

Literárny druh:

absurdná dráma

Literárny žáner:

horká komédia

Vyraďovať forma:

próza (text sa riadi gramatickými a štylistickými normami, je členený na vety a odseky)

Téma:

čakanie dvoch tulákov-klaunov na niekoho (niečo?), čo zmení ich bezvýznamný a patový život, dodá mu nový zmysel a poriadok

Ako dielo odráža život autora:

táto hra je aj transpozíciou autorovej úzkosti-úzkosti zo sveta v ktorom žije, úzkosti o osudu človeka, úzkosti z fyzického chátrania a nevyhnutnosti smrti.

Hlavná myšlienka diela:

absurdné situácie súčasného sveta, pocit tradičnosti a odcudzenia človeka

Dej knihy, miesto a čas: neurčité miesto, neurčitý čas, iba vidiecka cesta (symbol možnosti) a aj ňou strom

• Dva klaunskí tuláci Vladimír a Estragón sa znovu stretávajú na dedinskej ceste. Ich životy sú bezcenné, oni sami nevie čo s nimi, snaží sa len ukrátiť si čas, než príde tajomný Godot-jediná vec, ktorá ich drží pri živote a snáď dodá ich životom nový zmysel. Čakanie je pre nich však zároveň časom hry (ktorú sa snaží čakanie zrušiť, alebo trebárs len preklenúť), časom až anarchistické slobody.
• Medzitým sa 2x stretávajú s Pozza a Luckym, despotickým pánom a jeho otrokom (avšak pri druhom stretnutí Pozzo oslepne a je úplne odkázaný na oněmělého Luckyho) a malým chlapcom, ktorý prišiel tulákom dvakrát oznámiť, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra vraj celkom určite .
• V priebehu hry sú Vladimír a Estragón postavení pred voľbu: ďalej čakať na Godota, alebo sa obesiť. Pre samovraždu sa nerozhodnú, veď keby sa jeden obesil, druhý by zostal sám. A Vladimír s estragónom sa navzájom potrebujú, sú priateľmi (na rozdiel od odlišného vzťahu Luckyho a Pozza).
• Estragón a Vladimír nepoužívajú slov vždy len preto, aby si ukrátili čakania. Avšak len niekedy možno rozoznať, čo je povedané jek k zaplneniu mlčanie a ukrátenie času od toho, čo má skutočne zrozumiteľný zmysel (pozri debatovania o Ježišovi).
• Samuel Beckett nie je tým, kto by dával jednoznačné odpovede na otázku o zmysle ľudskej existencie, on skôr nastoľuje ďalšie otázky. Snáď ale dáva odpoveď na to, ako ľudskú existenciu prežiť, ako jej nejaký zmysel dodať: buď prijať vzťah pán-otrok, alebo sa mu vzoprieť, uchýliť sa na okraj spoločnosti a čakať na zázrak, alebo spáchať samovraždu. Ak sú to ale jediné dve možnosti, alebo možnosti krajné, medzi ktorými sú ďalšie, je opäť otázkou …

Postavy diela:

• Vladimír a Estragón – klaunskí tuláci, priatelia, spoločníci v čakanie na Godota. Jediné postavy, ktoré nestratili ľudský cit. Sú slobodní, ale jeden bez druhého nie sú schopní žiť.
• Pozzo a Lucky -medzi týmito dvoma je len odľudštenie vzťah tyrana a otroka. Nakoniec sú ale obaja fyzicky schátranie tak, že sa dopĺňajú – Pozzo stratí zrak, Lucky reč.
• Chlapec -vedľajší postava
• GODOT -tajomná vyššej existencie, ktorá dodáva zmysel životu tulákov (snáď z God = Boh), akýsi „deus ex machina“, na ktorého má (podľa Vladimíra a estragón) zmysel čakať. (je veľa interpretáciou Godota, Samuel Beckett im musel čeliť tvrdením, že keby vedel, kto Godot je, bol by to vyslovil)

Kompozícia diela:

2 dejstva

Jazykové prostriedky:

opakovanie akcií, gest a slov-vyjadrenie nemohúcnosti, bludného kruhu. Jednotlivé úseky rozdelené fráz „Čakáme na Godota.“.

The post Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) (3) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): Anna

Samuel Beckett

• bol írsky dramatik a prozaik, predstaviteľ absurdného dráme
• študoval právo a európske jazyky
• roku 1928 odišiel prednášať angličtinu do
• V roku 1930 sa vrátil do Írska, kde u neho prepukli depresie, ktoré liečil v psychiatrickej liečebni.
• Po svojom prepustení z liečebne niekoľko rokov cestoval po Európe.
• V priebehu druhej svetovej vojny sa Beckett angažoval v protifašistickom odboji – francúzskej hnutie odporu.
• Roku 1969 mu bola udelená Nobelova cena.

Čakanie na Godota

Charakteristika drámy

o Obdobie 50. rokov 20. storočia

pojem absurdita:

= nezmyselnosť

= Životný pocit človeka (ľudský život nemá zmysel)

o neexistuje schopnosť komunikácie – každý vedie monológ (nezodpovedajú si na otázky)

o vládne pocit odcudzenia

Základné rysy drámy

o nemá súvislý dej

o neexistuje psychologická motivácia v rokovaní postáv (nevieme, prečo takto koná človek)

o devalvácia jazyka – jazyk nemá funkciu oznamovacie (z toho vyplýva, že stráca túto funkciu)

Niektorí autori drámy

Ionesco Eugéne

o francúzsky básnik

o dráma: Plešatá speváčka

Albee Edward

o americký dramatik

o dráma: Kto sa bojí Virginie Wolfovej

Václav Havel

dráma: Audience

Čakanie na Godota

-> Absurdné dráma

o jedná sa o drámu o dvoch rokovaniach

o odohráva sa to v neurčitom čase a priestore

o sú tu scénické poznámky (informácie pre herca)

o dekorácie (kde sa dielo odohráva) – je obmedzené, je tam jeden strom a vidiecka cesta

Rokovania 1.

o na začiatku vystupujú dve postavy

• dva tuláci (Estragón a Vladimír) sa stretnú na ceste pri strome
• vedú chaotický dialóg
• čakajú na akéhosi Godota, ktorý by mal zmeniť ich osud

o dialóg je prerušený príchodom Pozza, ktorý má v ruke bič a vedie so sebou sluhu menom Lucky, ku ktorému sa správa ako k otrokovi

Symbolika postáv:

• Pozzo – symbolizuje sebavedome, sadistickú, ľudskú vlastnosť
• Lucky- symbolika poníženosti
• Estragón a Vladimír – nadväzujú s Pozzo chaotický dialóg

o na konci 1.dějství prichádza chlapec a oznamuje divákom, že pán Godot dnes nepríde, ale že príde až zajtra

Rokovania 2.

o tuláci vedú chaotický dialóg

o prichádza oslepol Pozzo, ktorý je závislý na Luckym (Lucky ho vedie)

o nakoniec prichádza opäť chlapec a hovorí Godot dnes nepríde, ale príde určite zajtra

Godot

o nevieme, kto to je

o každý si pod ním predstaví niečo iné

o symbolom čakania

o je možné, že ani sám autor to nevedel, pretože keby to vedel, nechal by to vysloviť svoje postavy

The post Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) (2) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): Lindak

Klasické absurdné dráma (1952) francúzskeho dramatika írskeho pôvodu o 2 rokovaniach

Samuel Beckett (1906 – 1989)

život:

• Francúzsky dramatik a prozaik írskeho pôvodu, priateľ Jamesa Joyce (prvá práca bola Esej o Jamesovi Joyceovi)
• Už v detstve nevšedný jazykovej vlohy – v 22 rokoch menovaný profesorom angličtiny na École Normale Suúperieure v Paríži
  • Zoznámil sa s Jamesom Joyceom – stal sa jeho blízkym priateľom a prekladateľom
• Za 2. svetovej vojny sa aktívne zúčastnil francúzskeho hnutia odporu, v roku 1946 sa natrvalo usadil v Paríži

tvorba:

• 1969: Nobelova cena za literatúru
• Najvýznamnejší predstaviteľ tzv. Antidivadla či absurdného divadla, dramatické formy, ktorá sa zrodila po 2. svetovej vojne (z otrasené viery v životaschopnosť západných demokracií, z obavy pred osudovým zvečnením a zoštátnením človeka vo svete zbožštených trhových mechanizmov)
• Základná úloha jazyka navodiť ovzduší všeobecné zemdlenosti, zapôsobiť na diváka skôr mágiou slov než dramatickú zápletkou, zabiť vražedný čas a vyplniť prázdnotu čakania
• Prijíma názor existencialista – spoluautori Sartre a Camus
• Prijíma absurditu ako holý fakt = všeobecný údel človeka
  • Nevedie hrdinu k zápasu s ňou, zdôrazňuje pasivitu a bezmocnosť

Všeobecná charakteristika diela:

Absurdné divadelná hra   o bezútešných rovinách ľudského údelu a nemožnosti jeho naplnenie. Téma: strach z nepochopenia sveta, bezobsažne život. Je tu zjavný vplyv pomaly odznievajúceho existencializmu, úvah o zmysle bytia.

Miesto a doba deje

• Neurčitý čas a priestor – opustené miesto, akási vidiecka cesta, na scéne je jeden strom

Námet, dejová osnova

• Napísané francúzsky, sám preložil do angličtiny, divadelné prvotina (sláva – 500 repríz za 2 roky)
• Hra je o čakaní, ktoré nekončia a neprináša očakávaný výsledok

• 1. rokovania:
  • Stretnutie 2 tulákov – z ich chaotického a nezmyselného dialógu vyplýva, že čakajú na akéhosi Godota, ktorý by mal zmeniť ich životné osudy
  • Prichádza pán Pozzo sa sluhom Luckym – nemý otrok ovešaný vecami (kufor, stolička)
  • Po ich odchode prichádza chlapec s oznámením, že pán Godot iste príde zajtra

• 2. rokovania: druhý deň, rovnaká hodina a miesto
  • Opakovanie prvého rokovania, ale Pozzo je oslepol (závislí na Luckym a tuláci)
• Na konci každého rokovania prichádza chlapec s hlásením, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra určite
• Na konci sa chcú tuláci obesiť, ale pretrhne sa im povraz
• Chcú odísť, ale zostávajú stáť

Hlavné postavy, ich charakteristika – postrádajú dôkladnejšie charakteristiku, nemajú jasnú minulosť, chýba motivácia ich rokovaní (predstavujú modelové typy ľudských charakterov)

• Bližšie neurčený tuláci:
  • Estragón (V. mu hovorí Gogo) – zdá sa slabý a bezmocný, vždy potrebujete Vladimirov ochranu, má zlú pamäť
  • Vladimír (E. mu hovorí Didi, sám o sebe hovorí ako o pánovi Albertovi), zdá sa viac vyspelý
• Dvojica Pozzo (sebavedome, brutálny, až sadistický pán) a Lucky (ponížený, večná obeť bez rozumu, plniaca príkazy)

Autorov zámer (hlavná myšlienka diela)

• Výraz absurdná situácia súdobého sveta (opakujúce sa prítomnosť, mizícíc minulosť a nezreteľná budúcnosť), hrôza z nepoznaného sveta, pocit tradičnosti a odcudzenia človeka vo svete modernej techniky a civilizácie

Umelecké a kompozičné prostriedky (jazyk, forma, stavba diela)

• Dialóg je atypický neustálym opakovaním otázok a absurdnosťou odpovedí, práca sa synonymami zdôrazňuje pocit neistoty, monotónnosti a rozdrobovanie významov
• Neokrôchané vyjadrovania umocňujú vulgarizmy
• Účelom slov nie je oznamovať, jediná funkcia ponechaná reči je zabiť čas, ukrátiť si dlhy chvíľu
  • Hra so slovami nahrádza zmysluplnú existenciu (najčastejšie funguje na princípe opakovanie a zrkadlenie slov alebo gest)
  • Podobnosť s Ionescovou plešatí speváčkou
• Bez deje a dramatické výstavby, tematika absurdné bezvýchodiskovosti, abstrakcie človeka a sveta, monotónnosť, banalita dialógov, bezútešnosť, symbolika – opakovanie gest, akcií slov

= Vyjadrenie stálej nemohúcnosti, bludného kruhu, akoby väzenie a nehybnosti (nič nekončí, všetko stále začína), jednotlivé úseky mechanicky rozdelené refrénovou fráz „čakáme na Godota“

• Tragická bezútešnosť prekladaná grotesknými scénami – pády, padanie nohavíc, obúvanie a vyzúvanie topánok – smutná komédia

prológ

• Za dva roky 500 repríz
  • udalosť roka
• Nadväzuje na existencializmus
  • Camus, Sartre – snaží sa nájsť akokoľvek iluzórne a individualistické vykročenie z neprekonateľného kruhu samoty smerom k ľudskej kolektivitě a spoločenskému zápasu
• „Únava z angažovanosti“ – navracia sa k tematike pripomínajúce Sartrovo Nevoľnosť – účinnejšie, naliehavejšie, beznádejnej
• Camus, Sätra: vycibrený jazyk x Beckett: neokrôchané táraniu vyšperkované početnými vulgarizmy, cieľom je len zabiť čas
• Tragické podobenstvo absurdity ľudského údelu, jediným možným zmyslom života je nezmyselné očakávania a jediným spôsobom, ako svoj údel uľahčiť je zapasovať čas
• Účelom slov nie je niečo povedať, ale len ubíjať čas – autorovho úmyselná deštrukcie jazyka
• Na rozdiel od Ionescovy plešatých speváčky nie je hrou o rozbíjanie zrozumiteľný funkcie jazyka, ale hrou o čakania
• Vladimír a Estragón: tuláci (JZ 50 rokov), redukované len na nepatrné množstvo fyziologických potrieb (jesť, spať, vylučovať) a na dve tri potreby „morálne“ – nezostať sami, čakať na Godota a zabíjať čas
• Godot synonymom pre zavŕšenie tuláckeho života v bájnom raji tulákov, kde je čo jesť, čo piť kde si v teple ľahnúť
  • Jedinou alternatívou, iným zavŕšením mnohoročného tuláctva, je pre nich smrť
  • Medzi Godot a smrťou neexistuje nič iné ako čakania
• Žongluje so slovami – každá Vladimírovho replika je zároveň aj prihrávkou, smerujúce cez pomyselnú sieť k estragónu s nádejou, že sa jej estragón chopí a čo najlepšie ju odohrá späť. V druhom dejstve parodicky prehrávajú situácie z dejstva prvého
• Hra určená priamo divákovi „Vladimír a Estragón sú predovšetkým klaunov a priestor, v ktorom sa pohybujú, v ktorom (si) hraí, je (i) javiskom, miestom, kde sa klauniáda predvádza.“
• Významné rekvizity: klobúčiky, topánky, padajúce nohavice (estragón), pozzův krotiteľské bič
• Pirandelovská hra v hre – keď Pozzo privedie Luckyho a ten musí predvádzať, čo oni chcú
• Vladimír a Estragón paroduj aj sami seba, prehrávajú (svojím spôsobom zdokonaľujú) svoju včerajšie klauniády, parodujú aj Pozza a Luckyho
• Vladimír a Estragón tvoria vypuklé zrkadlami, z ktorých vystupuje v hyperbolické karikatúre obraz človeka ako takého, k záveru, že Beckett práve nimi mieri priamo k podstate ľudského údelu
• 2 hraničné body: hyperbolická mimeze ľudského údelu ako nemenného, stáleho očakávania čohosi, čo mu (snáď) dodá nejaký zmysel, na strane jednej a karikatúrnym podčiarknutím nezmyselnosti jednoduchého trpného očakávania na strane druhej
• Chlapec: rekvizita dementující očakávaného deus ex machina
• Pozzo a Lucky – vzťah podriadenosti, možno zmeniť odovzdaním klobúčiky
• Preložené do 20 jazyku

symboly

• Voľba mien (francúzske, slovanské, talianske a anglické) – univerzalizmus ľudského údelu a sveta vôbec (nezmyselnosť existencie, všeobecná bezútěšnost, nemennosť)
• Bližšie neurčený Godot môže mať súvislosť s anglickým God alebo francúzskym godillot = slangový výraz pre topánku (komické scény vyzúvanie a obúvanie), alebo je skôr symbolom čakania a hmlisté nádeje

Ďalším tvorcovia absurdného drámy:

Eugène Ionesco: Plešatá speváčka (1948) či Nosorožec (1960).

Václav Havel napísal diela Záhradná slávnosť (1963), Asanácia (1987), Audience

Predchodca absurdného drámy:

Alfred Jarry – Francúzsko, Král Ubu (1885)

groteskné spracovanie úzkosti prameniace z existenciálnej neistoty, z absencie hodnôt

znaky:

• zobrazenie skutočnosti ako nezmyselné
• pocit bezmocnosti osamotenia človeka a strata schopnosti dorozumenie sa s ostatnými
• ukazuje človeka ohrozeného modernou civilizáciou
• nemožnosť poznať podstatu sveta a zmeniť ho …
• odstránenie súvislého deja, ruší sa klasické divadelné prostredie a postavy
• zanedbávania charakteristiky postáv, opakovanie replík
• deformácia jazyka = stráca dorozumievacie funkciu
• dialóg = komunikácia = prázdnota fráz, plané táranie
• tragickej / tragikomické hry, zmazanie hraníc medzi tragédií a komédií
• groteskné prvky, čierny humor
• likvidácia dramatického príbehu

• scénické metafory
• dej nie je dovedený k riešeniu – nie je zápletky, nie je rozuzlenie
• čakanie = šifra existencie, napätie medzi nádejou a frustráciou
• absurdita

1. existencionální
2. koordinovaná = relatívna
3. nonsens = nezmyselné spájanie slov
4. sociálne – byrokratické a spoločenská manipulácia, nefunkčný spoločenský systém (Havel)

predchodcovia: Georg Büchner, Alfred Jarry – kráľ Ubu

Forma drámy: dialógy

Dej je nesený postavami – nie je tu rozprávač

Dej sa odohráva v prítomnom čase (o minulosti postáv sa dozvedáme iba v dialógu)

Jednota času, miesta deja

The post Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) appeared first on StudijnySvet.sk.