Čakanie na Godota – čitateľský denník (rozbor) (5)

 

 Kniha: Čakanie na Godota

 Autor: Samuel Beckett

 Zaslal(a): Ejvy

 

SAMUEL BECKETT

Svetovo známy francúzsky dramatik írskeho pôvodu, hlavný predstaviteľ absurdné literatúry. Písal anglicky a francúzsky. 1969 získal Nobelovu cenu za literatúru (väčšinu peňazí za Nobelovu cenu dal chudobným umelcom). Samuel Beckett sa narodil v Írsku v zámožnej protestantskej rodine. Vyštudoval jazyky na univerzite v Dubline. Potom vyučoval v Belfaste, bol lektorom angličtiny v Paríži a krátko pôsobil na univerzite v Dubline. Od roku 1931 sa Samuel Beckett začal venovať iba literárnej tvorbe. Zaistený dedičstvom po otcovi žil v Londýne, ale v roku 1937 začal žiť trvalo v Paríži. Francúzsko ho už od začiatku priťahovala a považoval ju za svoju druhú vlasť. Od polovice štyridsiatych rokov začal písať svoje diela väčšinou francúzsky, je preto zatriedený aj medzi francúzskej spisovateľa írskeho pôvodu.

 

DIELO

Murphy – 1938, prvé väčšie próza. Román o Íri, ktorý prijíma prácu v ústave pre choromyseľných, čím chce eliminovať všetko, čo ho spútava s telom, chce žiť len vo svojom izolovanom vedomia. Mercier a Camier – 1946, vydaný 1970. V románe hlavní hrdinovia začleňuje dvojicu protagonistov z Čakanie na Godota. Watt – 1953, posledné autorov román písaný v angličtine. Hlavní hrdinovia nemôžu nájsť vhodné slová pre oznámenie základné pravdy existencie. DIVADELNÁ HRY: Čakanie na Godota – 1953, Koniec hry – 1956, Posledná páska – 1959, Šťastné dni – 1963, Hra – 1965, Krok – 1978

 

CHARAKTER DOBY A LITERATÚRY

Vydané 1949 – končí dobré vzťahy medzi ZSSR a Západom (za druhej svetovej vojny bojovali spoločne proti fašizmu. Nastáva doba tzv. Studenej vojny, kedy naopak Východ a Západ spolu súperia vo všetkom okrem boja. Rozvoj vedy, techniky, kozmonautiky a jadrovej fyziky (výsledok súperenie). Východná autori – (Rusko) pátos, čiernobiele videnie hrdinov, pompézne scény, politická uvedomelosť, zobrazovanie 2. Svetovej vojny. Západnej autori – triezvosť, nepatetičnost, vystihnutie psychiky.

 

Literárny žáner

Absurdná dráma – Zobrazuje skutočnosť ako nezmyselnú, vyjadruje pocity bezmocnosti osamoteného človeka a stratu schopnosti dorozumenie sa s ostatnými ľuďmi. Ukazuje človeka ako ohrozeného mechanizmy modernej civilizácie, ktorú sám stvoril. Charakteristické je odstránenie súvislého deje, zanedbávanie charakteristiky postáv, deformácie a devalvácia jazyka, ktorý stráca svoju dorozumievacie funkciu. Dialóg síce umožňuje komunikáciu, ale prázdnota fráz a plané táranie znemožňujú dorozumenie. Hry sú ladené tragicky, alebo tragikomicky. Časté sú groteskné prvky a čierny humor. Predchodcovia absurdného drámy – Christian Dietrich Grabbe, Georg Büchner, August Strindberg, Alfred Jarry – (Král Ubu). Predstavitelia absurdného drámy 20. storočia – Samuel Beckett, Arthur Adamov, Jean Genet, Edward Albee, Eugene Ionesco – (Plešatá speváčka), Václav Havel. Nadväzuje na existencializmus.

 

MIESTO A ČAS

Čas a priestor, vidiecka cesta, na scéne je jeden strom, dej sa odohráva počas dvoch dní.

 

HLAVNÉ POSTAVY – postrácajú dôkladnejšie charakteristiku, nemajú jasnú minulosť, chýba motivácia ich rokovaní (predstavujú modelové typy ľudských charakterov).

Estragón – (Gogo), slabý a bezmocný, potrebuje Vladimirov ochranu, má zlú pamäť.

Vladimír – (Didi, sám o sebe hovorí ako o Albertovi) zdá sa viac vyspelý (ich dialóg je chaotický, nevnímajú sa navzájom, nepokúšajú sa jednať, ale iba čakajú, bojí sa samoty, dostávajú sa do úlohy smutných klaunov vlastného života).

Pozzo –zaujatý sám sebou a nevníma okolie.

Lucky – ponížený, večná obeť bez rozumu, plní príkazy (symbolické postavy zotročovatele a zotročeného; po oslepnutie Pozza sa dá povedať, že si vymenili role – najprv je Lucky závislý na Pozzo a potom ich Pozzo závislý na Luckym). Lucky tak trochu symbolizuje tzv. Otrocký duch, ktorý je kritizovaný už u Svatopluka Čecha v piesňach otroka – sme spokojní ako otroci a nesnažíme sa svoj údel zmeniť. V modernej psychológii sa to nazýva zajatecký syndróm a bolo to pozorovalo u amerických zajatcov vo Vietname, ktorí vnútorne sympatizovali so svojimi väzniteľov, snažili sa im nerobiť problémy … Na túto tému bola napísaná kniha “Dokonalá obeť”, v ktorej bolo dievča v USA väznená dvoma manželmi niekoľko rokov, ponižovaná, znásilňované, nútená žiť v debne pod posteľou a nakoniec psychicky začala svoje väzniteľov vnímať ako ľudí, ktorí majú právo sa takto správať, takže si mohli dovoliť ju vziať na nákup a pod.

Chlapec – príde každý deň oznámiť, že pán Godot dnes nepríde.

Pan Godot – imaginárny postava, ktorá sa na scéne nikdy neobjaví. Paradoxne je hlavnou postavou drámy a v skutočnosti je on tým, kto celú hru posúva a udržuje v napätí, všetko čo sa v hre odohráva, smeruje k nemu. (Boh, ktorý ponúka zmierenie a vykúpenie. Smrť, ktorá skončí nekonečné bezcieľne blúdenie svetom. Zmysel života, impulz, ktorý nasmeruje a postrčí človeka k určitej úlohe. Symbol gréckeho Deus-ex-machina, ale nikdy nepríde).

 

Dejová OSNOVA – 1. Rokovania – Stretnutie dvoch tulákov, prichádza pán Pozzo sa sluhom Luckym, prichádza chlapec. 2. Rokovania – Druhý deň, rovnaká hodina a miesto, opakovanie prvého rokovania, Pozzo je slepý.

 

KOMPOZÍCIA – Expozícia  stretnutie dvoch tulákov. Kolízie, kríza, peripetie  chýba, dej stále na rovnakej úrovni. Katastrofa – pán Godot nepríde.

 

JAZYK

Chaotický nekonečný dialóg, vulgarizmy, neohrabaní táraniu. Účelom reči je “zabiť čas”. Dialógy nemajú nič oznamovať – úmyselná deštrukcie jazyka. Jazyk je zrozumiteľný, spisovný aj nespisovný, plný otázok, absurdné rozhovory. “Žongluje” so slovami. Práca so synonymami zdôrazňuje pocit neistoty, monotónnosti. Text je náročný na vnímanie čitateľa, ktorý na rozdiel od divadelného diváka nemá vizuálny dojem – dialógy sa skladajú z krátkych replík

 

HLAVNÉ MYŠLIENKA

Sám autor nevedel, aký zmysel jeho dielo má. Ľudia neustále čakajú na niečo, čo zmení ich život v budúcnosti, alebo na niekoho, kto by im mohol pomôcť a pritom zabúdajú žiť prítomnosť. Život, v ktorom na niečo stále len čakáme, nie je život. V rokovaní postáv je absurdita, ktorá môže ukazovať odcudzenosť ľudí súčasného sveta, nie sú schopní nadväzovať vzájomné vzťahy, panuje anonymita, chýba priateľstva. Bezcitnosť ľudí, ktorí nesúcíť s utrpením druhých. Hrôza z nepoznaného sveta, obaja tuláci sa bojí urobiť niečo sami (súvisí to s existencializmu – ľudia sú odsúdení k slobode).

 

Daj

Dej hry sa odohráva u bližšie nešpecifikované dedinské cesty. Nachádza sa tu len akýsi suchý strom. Aktérmi sú dve pochybné existencie Vladimír a Estragón, stretávajúce sa každého večera na rovnakom mieste pri čakaní na akéhosi Godota. V rámci krátenie dlhej chvíle vedú nezmyselné dialógy a chytajú sa akejkoľvek príležitosti, ktorá by ich mohla zabaviť. Spestrenie a nové myšlienky prinášajú okoloidúci Pozzo a jeho sluha Lucky. Pozzo je evidentne človek na úrovni (alebo to aspoň veľmi intenzívne predstiera). Luckyho doslova týra, ale nezdá sa, že by mu to vadilo. Plní jednotlivé príkazy, ale inak je k svetu viacmennej apatický a v každej voľnej chvíli upadá do spánku. Ožíva len vo chvíli, keď mu Vladimír na hlavu nasadí klobúk a chce po ňom spolu s ostatnými, aby myslel. V ten okamih sa Lucky veľmi rozohní a začne zo seba chrliť obrovské množstvo informácií, ktoré však bohužiaľ celkovom kontexte nedávajú zmysel. Nakoniec ich násilím umlčaný a spolu s Pozzo sa vydáva na ďalšiu cestu. Blíži sa noc. Na scénu prichádza chlapec a oznamuje estragónu a Vladimírovi, že pán Godot dnes nepríde – má moc práce. Druhé dejstvo je v podstate totožné s dejom prvého. Vladimír s estragónom sa opäť stretávajú na tom istom mieste, hoci ho úplne nespoznávajú. Opäť sa snaží ubiť čas. Tentoraz sa o poznanie viac nudí a chcú častejšie odísť. Na scénu opäť prichádza Pozzo s Luckym. Tentokrát je ale ich situácia značne odlišná. Sú závislí jeden na druhom – Pozzo oslepol a Lucky onemel. Pozzo si navyše vôbec nespomína, že by kedy estragónu s Vladimírom videl. Po neúspešných pokusoch o pripomenutie včerajšieho dňa aj napriek naliehaniu odchádza. Vladimír s estragónom opäť zostávajú sami a snažia sa zabaviť. V zapätí prichádza ten istý chlapec ako v predchádzajúcom dejstve. Hoci ho Vladimír spoznáva, chlapec tvrdí, že ich nikdy nevidel a nikdy na tomto mieste nebol. Opäť prináša správu, že pán Godot nepríde. Vladimír s estragónom sa teda po neuskutočnených myšlienkach na obesenie opäť rozchádzajú s tým, že sa tu stretnú zase zajtra.

 

ZAUJÍMAVOSTI

Vo Vieweghova knihe Báječná léta pod psa. Obľúbená u intelektuálov 60. rokov. Camus, Sartre, Kafka, Havel – inšpiroval je. U francúzskych kritikov od začiatku 50 rokov. Vzrastal záujem o Becketta a bol považovaný za starého súputníka tzv. Nového románu.

 

SYMBOLY

Voľba mien – (francúzske, slovanské, talianske a anglické) univerzalizmus ľudského údelu a sveta vôbec. (nezmyselnosť existencie, všeobecná bezútešnosť, nemennosť). Bližšie neurčený Godot môže mať súvislosť s anglickým God, alebo francúzskym godillot = slangový výraz pre topánku (komické scény vyzúvanie a obúvanie), alebo je skôr symbolom čakania a hmlisté nádeje.






—————————————————————————

 Stiahnuť prácu v PDF  Upozorniť na chybu

—————————————————————————

Ďalšie podobné materiály na webe: