Kniha: Slezské piesne
Autor: Petr Bezruč
Pridal(a): martina
LITERATÚRA
Začiatok 20. storočia neznamenal v českej lit. zásadný prelom – k tomu už došlo v 90. rokoch 19. storočia.
Veľké úsilie bolo venované prekladom.
Najviac sa prekladalo z francúzštiny, pozornosť bola venovaná i ruskej lit. a severským krajinám.
ANARCHISTICKÝ BUŘIČI
básnici „života a vzdoru“, je označenie pre skupinu mladé generácie českých spisovateľov, ktorá začala tvoriť na prelome 19. a 20. storočia.
Tvorba ich predstaviteľov bola výrazne ovplyvnená myšlienkami:
– anarchizmu – úsilie o neobmedzenú slobodu človeka a odmietanie autority štátu
– antimilitarizmu – odmietanie vojny
– vitalizmu – oslava života a prírody
Propagovali prirodzenú lásku, sexualita prestala byť tabu, kritizovali tradičné manželstvo.
Boli silne ovplyvnení filozofiou Friedricha Nietzsche a Maximom Gorkým.
Všetci však pôsobili na pozadí mladočechov a viedli tulácky život, bohémsky prístup k životu.
V ich diele sa objavujú anarchistické, dekadentné prvky, satanizmus, vitalizmus.
V poézii používali hovorové i slangové prvky.
Program anarchistických buřičov bol popísaný v časopise Nový kult.
Často sa stretávali v Neumannovej vile na Olšanoch.
PREDSTAVITELIA
Viktor Dyk – Krysař, Válečná tetralógia
František Gellner- Po nás ať príde potopa
Fráňa Šrámek- Strieborný vietor, Modrý a červený
Karel Toman – Mesiace, Slnečné hodiny
Stanislav Kostka Neumann- Kniha lesov, vôd a strání
PETR BEZRUČ
1867-1958
Petr Bezruč, vlastným menom Vladimír Vašek, bol básnik a prozaik.
Patrí k najväčším osobnostiam celej novodobej českej poézie.
Využíval najčastejšie jednu z najúčinnejších básnických foriem – baladu.
Svoje básne zasielal do časopisu ČAS.
Pečlivo skrýval svoje autorstvo ( preto pseudonym).
Petr Bezruč sa narodil ( v Opave) v rodine spisovateľa Antonína Vaška, sliezskeho gymnaziálneho profesora, známeho ako stúpenca politického realizmu.
Po maturite na brnianskom gymnáziu odišiel Petr Bezruč študovať klasickú filológiu do Prahy, ale po troch rokoch školu opustil.
Po návrate do Brna pracoval ako úradník na pošte.
Potom bol poštovým úradníkom v Místku, ale nakoniec sa vrátil späť do Brna.
Místecký pobyt mal pre Bezručov osobný i umelecký vývoj veľký význam: vo Sliezsku poznal sociálny národnostný útlak a zažil tu i citové sklamanie. Oboje poznamenalo jeho básnickú tvorbu.
Za 1. svetovej vojny bol Petr Bezruč zatknutý pre domnelé autorstvo protirakúskej básne.
Po vojne bol menovaný prednostom nádzražnej pošty v Brne, ale už druhý deň sa vzdal funkcie.
V roku 1928 odišiel do výslužby. Žil samotársky v Brne, potom v Kostelci na Hané a v Brance u Opavy.
V roku 1939 sa Petr Bezruč usadil v Kostelci na Hané a tam už zostal do konca života.
Dielo:
Slezské piesne – zbierka
Stužkonoska Modrá – báseň
Štúdie z Kafé Lustig – poviedka
SLEZSKÉ PIESNE
Bezruč zasielal svoje básne do Času.
1903 – Verše otlačované v Čase vyšli súhrnne pod názvom SLEZSKÉ ČÍSLO (31 básní).
1909 – poprvé pod názvom SLEZSKÉ PIESNE (51 básní).
Obe podania pripravil J. Herben bez básnikovej účasti.
1928, 1948 – definitívny tvar (81 básní).
sú označované ako básnická zbierka odohrávajúca sa na konci 19. storočia a na začiatku 20. storočia na území Sliezska. Najmä na Těšínsku, Opavsku, Ostravsku a okolí celých Beskýd.
Táto zbierka vznikala v priebehu takmer päťdesiatich rokov – od deväťdesiatych rokov 19. storočia až do autorovej smrti v roku 1958.
Jej konečnú podobu stanovil literárny kongres v 60. rokoch.
HLVNÁ MYŠLIENKA
Bezruč sa snaží ukázať obraz národného a sociálneho útlaku sliezskeho ľudu, vyzýva k vzpure a dúfa v nádeji. Ďalej sa snaží poukázať na situáciu, keď nás utláčali Nemci a Poliaci, na dobu ponemčovania českých škôl a dobu, keď nemčina hrala v okolí Sliezska hlavnú úlohu. Autor sa považuje za hovorcu sliezskeho národa a hovorí si „bard“.
CHARAKTERISTIKA POSTÁV
Nedá sa presne určiť, pretože tu vystupuje nespočet osôb. Všetky vystupujúce postavy sú naprosto umelecky pretvorené, aby sa ich úloha co najviac zvýraznila a na problémy ukázala co najostrejšie. Najviac sa tu objavujú postavy vykorisťovateľov (uhlobaróni, lichvári, krčmári, nemecké školy) a v kontraste stojí obete v podobe prostého ľudu (havieri, horali, ovdovené ženy, sirotci).
KOMPOZÍCIA DIELO
zbierka obsahuje 81 básní
môžeme ich rozdeliť do troch tematických celkov:
intímne básne :(intímna lyrika) Červený kvet, Len jedenkrát, Labutinka
sociálne básne :(ťažký život…epika, sociálne balady) Maryčka Magdonova, Ostrava
národnostné básne : (jazykový útlak) Kantor Halfar, Bernard Žár
Nachádzajú sa tu aj básne, ktoré naprosto vybočujú z ústredného tématu a spracúvajú tému antiky (napr. Leonidas, Caesarova smrť).
STRUČNÝ OBSAH
Zbierka epických i lyrických básní. Básne vykresľujú útlak Sliezskeho ľudu. Ukazujú na biedu chudobných, zlé zaobchádzanie, útlak Poľskou vrchnosťou v čele s markýzom Gerom. Upozorňujú na úpadok češtiny (odobrané školy, vyučovanie cudzím jazykom, kázanie v kostoloch cudzím jazykom). Veľmi smutne ladené, patrný smútok a túžba autora po slobode. Veľmi silná vyplývajúca kritika s prvkami irónie a pohŕdania vrchnosťou. Vyzdvihovanie vlastenectva, ale vykreslenie zlých koncov buřičov, väčšinou samovražda. Obsahujú aj kritiku Sliezanov, ktorí sa boja postaviť útlaku, alebo ktorí sa plne vzdávajú nádeji a zatajujú svoj pôvod, zatratujú rodičov. V niektorých básniach sú patrné aj motívy lásky a márneho boja proti presile. Patrná silná vôľa autora po vzpure, nabádanie Sliezanov, vyhrážanie utláčateľom. Veľká nádej na úspech.
ROZBOR BÁSNÍ
Labutinka
Bezruč opäť vypráva o svojej nešťastnej láske, o svojom milostnom sklamaní. Labutinka je krásna dievčina, do
ktorej sa zamiluje, žiada rodičov, aby mu ju dali za ženu, tí súhlasia, ale prosia, či by ešte pár rokov
nepočkal. Keď sa ale za dva roky vráti do mesta, zistí, že z Labutinky sa stala prostitútka. Nachádzame
analógiu k Biblii – príbeh o Jákobovi (Budem čakať ako Jákob na svoju ženu sedem rokov!) i o Márii
Magdalene (básnik nás vyzýva, aby sme nesúdili ženy, že nemôžu za svoju spoločenskú situáciu).
Len jedenkrát
Báseň má dve časti. V prvej, odohrávajúcej sa v krajine, niekde na severe, žijú ľudia v zármutku. Keď ale vysvitne slnko, leknú sa ho a volajú späť démona temnoty, v moment, keď sa vrátia späť do každodennej rutiny, je ich život ešte pochmúrnejší než dřív, pretože si uvedomia, ako krásne slnko bolo a že oni ho zaplašili. V druhej časti opisuje básnik dievča, ktorá ho milovala, ale on ju zapudil, nespíš zo strachu z neznáma, na prvý pohľad je tak vidieť analógiu so severnými ľuďmi.
Ostrava
Asi najznámejšia z Bezručových básní. Najostrejšie v nej vyznieva obžaloba utláčateľov. Je písaná z pohľadu chudobného radového robotníka, vypráva o svojej ťažkej práci, o ťažkých podmienkach celých generácií. Ukazuje na obrovské sociálne rozdiely medzi horníkmi a šľachtou, ktorá im vládne. Hovorí o svojich pokusoch niečo zmeniť, vždy sa mu však vysmiali, keď bola vzpura silnejšia, vyslali proti nim páni z Viedne armádu a akýkoľvek odpor potlačili. V závere vyjadruje nádej, že sa jedného dňa všetko zlepší. Vyzýva k revolúcii, k vzpure. Dúfa vo spravodlivosť a odplatu.
Kantor Halfar
Kantor Halfar chce učiť po česky, preto má stále problémy, aj v pokročilom veku je stále preceptorom, nemá stále miesto, teda sa nemôže ani oženiť, založiť rodinu. Aj dievča, ktoré mal rád, na neho nepočkala a vydala sa. Nakoniec je zúfalý a obesí sa, báseň končí ironicky, kantor Halfar predsa na cintoríne konečne dostal svoje trvalé miesto.
Maryčka Magdonova
Je vyprávany príbeh rodiny Magdonovej. Otec zahynul v hospodskej rvačke a matku zabil prevrhnutý vozík s uhlím. Doma zostalo päť detí, ktoré veľmi strádali. Nemali čo jesť, doma im bola zima.
A tak sa jedného dňa vydala najstaršia dcéra Magdonovič do lesa na chrastie. Potkal ju hajný a poslal ju s četníkom na stanicu a pomenoval ju zlodejku. Dievča neunesla pocit hanby a radšej spáchala samovraždu, skočila do rieky. Ako samovrah nemala miesto na cintoríne
Bernard Žár
Bernard Žár je zpanšteľený mešťan, zbohatlík, ktorý sa snaží zabudnúť na svoje chudobné, česky hovoriace predky, dokonca sa stydí za svoju matku a zmení si meno na Bernard Žor, aby ho k nej nepočítali. Jedného dňa onemocní a zomrie, jeho panští „priatelia“ ho opustili, u jeho hrobu sa modlí len jím opovrhnutá matka a modlí sa po česky.
JAZYKOVÉ PROSTŘEDKY
Ich forma
v hojnom množstve nachádzame dialektizmy, hlavne sliezske (napr. roba=žena, baba=žena, zkuň=odkiaľ, večerek=netopier
nárečie sa prelína místami aj s poľštinou a lašskými výrazmi (kapalna, robit)
prevláda verš rytmický (daktyl) a rým pravidelný (väčšinou striedavý a b a b)
je tu bohatá slovná zásoba a hovorové výrazy
používa symboly (motýľ=láska, červený kvet=revolúcia)
anafory=opakovanie slov na začiatku veršov (sto tisíc nás ponemčili,sto tisíc nás popolštili alebo sto rokov v šachte žil, mlčal som, sto rokov kopal som uhlie)
Epitetony– básnické prívlastky
makaronizmus=úmyselné zmiešanie dvoch a viacerých jazykov (Dlo boga svientego, začal som kliesť)
epizeuxis=opakovanie slov za sebou (Labutinko, Labutinko, Labutinko černobrvá)
apostrofa=oslovenie nepriestomnej osoby (Markýzi Géro)
hyperbola=nadsádka (sto rokov v šachte žil, mlčal som, sto rokov kopal som uhlie)