Slezské piesne – rozbor (obsah)

rozbor-díla

 

Kniha: Slezské piesne

Autor: Petr Bezruč

Pridal(a):  Laguna Kladno

 

Petr Bezruč (1867 – 1958)

  • Básnik Petr Bezruč, vlastným menom Vladimír Vašek, sa narodil roku 1867 v Opave. Jeho otec bol stredoškolským profesorom a známym slezským buditeľom. Roku 1873 bol Bezručov otec preložený do Brna, kde Vladimír navštevoval Slovanské gymnázium. Náhla smrť otca roku 1880 zhoršila finančnú situáciu rodiny. Z tohto dôvodu a z pocitu bezradnosti a marnosti Vladimír nedokončil štúdium klasickej filológie v Prahe a po troch rokoch štúdia sa roku 1888 vrátil do Brna.
  • V Brne začal Bezruč pracovať u Zemskej rady a od roku 1889 sa stal pracovníkom na pošte. Následne roku 1891 bol preložený na poštu do Místku. V túto dobu sa začal stýkať s kruhom bohémskych priateľov, prežil tu tiež dvojitý milostný vzťah. Roku 1893 sa Bezruč vrátil do Brna. Na prelome storočia vážne ochorel na pľúcnu a nervovú chorobu. Bezruč bol počas vojny půl roka väznený pre podezrenie zo špionáže (údajne napísal protštátny verš do jedného emigrantského časopisu, čo bolo nakoniec vyvrátené).
  • Bezruč zostal pracovníkom národnej pošty až do roku 1928, od roku 1939 žil samotárskym životom v Kostelci na Hané. Roku 1945 bol menovaný národným umelcom. Petr Bezruč zomrel roku 1958 v Olomouci.
  • Bezruč publikoval jedinú zbierku Slezské piesne, jeho básne sa nesmierne stali jedným z hlavných a stále živých prameňov českej modernej sociálnej poézie 20. storočia. Bezručove básne sú drsné a dramatické, sú inšpirované odporom proti sociálnemu a národnému útlaku v rodnom Slezsku, svojím dramatickým patosom a symbolikou prechádzajú až do podoby ľudového mýtu. Slezské piesne vznikali dlhé roky a zahŕňajú básne z rôznych období autorovho života. K vyjadreniu svojich myšlienok zvolil Bezruč najčastejšie jednu z najúčinnejších básnických foriem, a to baladu. Tento epický útvar priviedol Bezruč k novému vývojovému vrcholu v našej poézii. Bezručovo hlavné dielo získalo veľký ohlas nielen doma, ale aj v zahraničí. Slezské piesne boli preložené do mnohých jazykov. Okrem tejto zbierky bol Bezruč autorom aj milostnej lyriky a reflexívnych veršov o zmysle života. Napísal tiež niekoľko poviedok.

Poezia:

  • Slezské piesne, 1909
  • Stužkonoska modrá, 1930
  • Paralipomena I, 1937
  • Paralipomena II, 1938
  • Zpěvy o zemi slunečné, 1947
  • Písně 1899-1900, 1953
  • Verše starého ještěra, 1957
  • Přátelům i nepřátelům, 1958
  • Přátelům i nepřátelům: Paralipomena, 1958
  • Labutinka, 1961
  • Básně, 1964
  • Verše milostné, 1967

Próza:

  • Studie z kafé Lustig, 1889
  • Moravská zem a moravská řeč. Republika před svatým Petrem, 1923
  • Lolo a druhové, 1937
  • Mláďátko, 1948
  • Je nás šest, 1950
  • Povídky ze života, 1957

   

Rozbor: Slezské piesne

Bibliografické údaje:

  • Vydalo nakladateľstvo Československý spisovateľ v Prahe roku 1952. Počet strán: 186.

 

Názov:

  • Pôvodný názov Slezské číslo (1903, vydal Jan Herben, ktorému autor zaslal básne anonymne pod svojím pseudonymom), od roku 1909 Slezské piesne
  • poľmizuje sa o autorstvo Vladimíra Vaška (= Petra Bezruča) – niektorí kritici tvrdia, že Slezské piesne nepochádzajú z jeho pera, ale že ich napísal jeho starší priateľ Ondřej Boleslav Petr (alebo aspoň väčšiu časť z nich)

 

Celková charakteristika:

  • Dielo sa zaoberá otázkou národnostného a sociálneho útlaku slezského ľudu, tiež vyzýva k vzpore a nadúfaniu na úspech.
    Jedná sa o zbierku epických a lyrických básní:
  • Spoločenská, prírodná a intimná lyrika (odnárodňovanie = popolšťovanie, ponemčovanie – 70 000; lhostejnosť Prahy k osudu slezského ľudu – Praga Caput Regni)
    Ďalšie vedľajšie témy: antika, ľudová slovesnosť (Ondráš); láska, márny boj proti presile (Leonidas), utrpenie, zúfalstvo (Vrbice, Návrat); vzpura, revolta (Ostrava)
    Epické sociálne balady (Maryčka Magdonová, Kantor Halfar)
  • V básniach sa často objavuje postava markýza Géra ako symbol útlaku chudobných Slezanov.
    Autor občas oslovuje aj samého seba (napríklad „Bezruči“; „Petre“; „ty blázne“; „rapsóde zúfalý“).
    Objavujú sa prvky nárečia.

 

Hlavné rozdelenia:

  • Osobná, intimná lyrika (básne Labutinka; Jen jednou; Červený květ; Kdo na moje místo?)
    Autor sám vstupuje do situácie (do básní) ako osamelý človek, teda vyprávačom je často on sám a má k dielu subjektívny prístup.
  • Sociálne balady (napríklad Maryčka Magdonová; Ostrava; Kantor Halfar; 70 000; Bernard Žár; Návrat)

 

Časopriestor:

  • Miesto a doba dejov: 2. polovina 19. storočia, oblast Těšínska, Ostravska a Opavy.

 

Rozbor vybraných básní:

ČERVENÝ KVĚT

  • Intimná lyrika – úvodná báseň – táto báseň pojednáva o kvete, ktorý kvitne len raz za život a o ruži, ktorá je krásna. Básnik odsudzuje ošklivý kvet a „pochváli“ krásnu ružu (táto báseň zvýrazňuje jeho samotu v živote a jeho neúspechy v láske – bol to starý mládenec).

MARYČKA MAGDONOVÁ

  • Sociálna balada – zvýrazňuje sociálny útlak. Maryčka prišla o oboch rodičov (otec šiel z hospody opilý a spadol do príkopu a matku zavalil vůz plný uhlia). Zostalo 5 sirotký – najstaršia Maryčka – bývali na Starých Hamroch. Báli sa, že nebudú mať čo jesť a čím topiť. Šla teda jedného Maryčka do panských lesov markýza Géra, ale bola chytená pri zbere dreva a bola potrestaná tým, že si musela vziať niekoho, koho nechcela. Keď je odvádzaná do Frýdku, Maryčka neunesie ťaž osudu (bezvýchodnosť situácie) a vrhne sa zo skalnatého brehu Ostravice. Hrob má na cintoríne pri zdi – bez kríža – nemohla mať kresťanský pohreb, pretože spáchala samovraždu.
  • Príhodné názvy (výrazy z nárečia, archaizmy, zastarané výrazy):
    • „bartovská harenda“ – certovská hospoda
    • „drva“ – drevo
    • „fěrtoch“ – zástera
  • Znaky sociálneho útlaku:
    • Lhostejnosť spoločnosti k sirotkám – sobeckosť, nikto sa o ne nestaral, všetkým boli jedno, ale tiež trest, ktorý postihol Maryčku za zber dreva (přehnaný trest)
  • Básnické prostriedky:
    • metafora, metonymia („V mrazivej chýši, tam ptáčata zbyla“ – nemôžu sa o seba postarať, sú závislí ako ptáčatá)
    • epiteton („mrazivá chýša“; „čierne vlasy“; „divoká Ostravica“; „horúce a ohnivé krúpěje“)
    • personifikácia („krčí sa hroby“; „vlasy sa na skále chytili“)
    • oslovenie – básnik oslovuje Maryčku, pýta sa ju na riešenie situácie (čo bude robiť)
    • Maryčka Magdonová
      Cos to za ženicha vybrala sobě?
      Bodák má k rameni, na čepce peří,
      drsné má čelo, ty jdeš s ním do Frydku,
      půjdeš s ním Maryčko Magdonová?

KANTOR HALFAR

  • Sociálna balada, predstavuje národnostný útlak. Halfar ako učiteľ musí učiť poľsky, ale on nechce, bráni sa a učí ďalej česky. Ľudia, pretože majú strach, vylúčia ho zo spoločnosti (napríklad sedel sám v hospode – „v krčme v noci sám za stolom“).
    Jeho dcéra si vzala iného, pretože on by čakal 10 rokov na povýšenie („čo by to desať rokov čakalo dcéru Halfarovo?“).
    Halfar ďalej učí česky („ale vzpurný Halfar učí, ako mu káže zákon Boží“). Má depresie, veľa pije („ticho po mezích chodí kantor, bez úsmevu, bez myšlienok, v krčme, v noci sám za stolom, hľadí k zemi, hľadí sklenky“).
    Bezvýchodnosť svojej situácie rieši samovraždou („vrhá dcéru do čiernej izby, kantor visí na jabloni!“)
  • Príhodné názvy:
    • „krčma“ – starší názov ľudovej hospody
    • „izba“ – prázdna obytná miestnosť, svietnica
    • „škaredý“ – vzhľadom nepriehľadný, ošklivý
    • „jeseň“ – podzim

PRAGA CAPUT REGNI

  • Vlastenecká poézia. Kritika lhostejnosti Prahy k utrpeniu slezského ľudu. Bezruč v básni hovorí za Slezanov a kritizuje Pražanov – ich namyšlenosť a pýchu („si nekúpim trojníky: nás česká pýcha nenasytí“).
    Útlak Slezanov Némcami a Poliakmi („mrú na německé kovadliny a Poliak na ni udeří“) – umierajú ťažkou prácou.

70 000

  • Symbolizuje neutešenú biedu ľudu vo Slezsku.
    „Sto tisíc nás ponemčili, sto tisíc nás popolštili“ a zvyšných sedemdesiat tisíc bez odporu čaká, až sa s nimi stane to isté („ako na špalku hlávu, ako na porážku vola“).
    Za bečku vína sú ochotní ďalej slúžiť („Markýz Géro tak je bohat: dej nám bečku sedemdesiat, bečku tisíc sedemdesiat! Poli sa ti ponemčíme, poli sa ti popolštíme…“) – zvýrazňuje problém alkoholizmu vo Slezsku – alkohol priniesol chvíľkové zabudnutie, ale uvrhol ľud do ešte väčšej biedy („ale prv než zhynem, nech sa zpijem rudým vínom, robka s dcerkou, chlop se synom“).
  • Výrazy z nárečia:
    • „robka“ – dievča, panenka; žena vôbec
    • „chlop“ – poľský sedliak, muž
  • 70.000
    Hore-hej-markýze Gera!
    Ale prv než zhynem,
    nech sa zpijem rudým vínom
    robka s dcerkou, chlop se synom
    pred Těšínom, pred Těšínom.

JEN JEDNOUKRÁT

  • Paralela medzi povestou a básnikovým osudom („už neviem, kedy a kde som sa dozvedel vyprávať povest“).
    Autor vypráva povest o ľudoch v zemi večného zimy a smutku („to smutné a temné, lebo žiadny deň tam nezasvitne slnko“).
    Do zeme prišlo slnce, ale ľudia sa pred ním schovali („v deň jeden zasvietilo slnce: a celý národ, podivný záblesk, vráz prchol do čiernych jurtov a balvanov zaval každý vchod, a tváre klesli k zemi“). Keď slnce odišlo (Boh slnečný bol zranený, že sa pred ním schovávajú), vyrazili ľudia z dier a uvideli, že to, čo slnce urobilo, je dobré („videli vlahu zemou, kvet neznámy a vôň fial čili, a zreli, že sa dobrý Boh na ne zľutoval“), ale už je to nenávratne ďaleko („a poznali v svojej duši, že nikdy tento deň sa nevráti späť“).
    K tohto diela sa prirovnáva sám autor, že stretol lásku, ale zabudol pred ňou dvere („Jen jednoukrát kolem mňa šla láska.“ – „že sladkým krokom kolem mňa šla láska, a ja prirazil dvere svojej chaty, a nikdy viac sa nevráti späť“). Odmieta lásku („Bez konca, slečna, s oným príde šťastie, len kto bude tvojím mužom, však na strome zvadlý nepripínam ruže“).
  • Výrazy z nárečia:
    • „hore“ – vzhúru, nahoru, nahore
    • „jurta“ – stan, chýša
  • Jen jednou
    Já som ju miloval, ona sa mi vydala!
    Vyhasol môj krb, v srdci lehly stíny,
    a smutok bez konca mým táhne žitím,
    kedyž vzpomenu si časom,
    že sladkým krokom kolem mňa šla láska
    a ja prirazil dvere svojej chaty,
    a nikdy nikdy viac sa nevráti späť.

NÁVRAT

  • Autor sa vrátil do rodnej dediny („Po rokoch, po rokoch v rodnej mojej dedine vracia mňa život prívalom.“ a zisťuje, že sa všetko zmenilo – zostalo Židov a zabaveného i skorumpovaného majetku.

BERNARD ŽÁR

  • Bernard zničí svoj národ – pôvod („Z Frydku je Bernard Žár. Preto svoj národ zničí – Bernard Žor.“).
    Jeho matka neumela hovoriť „lepšie reči ľudí“, a preto ju nezval na žiadne hostiny, stydela sa za ňu („do krvi Bernard Žor za ňu sa stydí“ – „Keď hostia do domu si na hostinu pozve, von z domu s matkou!“).
    Rád by, aby už zomrela, ale nakoniec umrie prvý on („po skončenej púti tam mdlou složil hlavu Bernard Žor“).
    Matka sa za neho ešte potom modlí, aby ju neslyšel („Kto vzadu to stojí a plače a klečí u hrobu, pánov když odešel sbor? Ticho modlí sa bázlivým rtem matička prokletých rokov rečí.“ – „/nemôže ináč, nie je to vzdor, nehovorí ináč, kto z Beskyd a z hôr!/ aby sa nezostudil, nezľakol v hrobe jeho syn samotársky, Bernard Žor“).
  • Príhodné názvy:
    • „pacholek“ – ceramika; nadávka (dareba, ničema)
    • „lože“ – miesto na ležanie prípravené (posteľ)

POLE NA HORÁCH

  • Hlavná postava básne horal Jura Dulava pracuje neúnavne na svojich horských políčkach („do hrubej ruky si vezmeme rýč, ako slnce nad horami vyjde, z večera unavený ako ide pryč“). Pracuje od rána do večera. Jeho brambory a ovos mu však ničia srny a jelene z panských lesov, z lesov markýza Géra („Jasné sú srny a ušáci jasného markýza Géra.“ – „Chudobné klasy ti prečes políčkami ušáci všudy, jeleň ti vyhrabe kobzole kopyty z kamennej pôdy.“).
    Keď svoje polia hliada, je zastrelený panským hajným. („Stoj, chlape!“ – Panský pes! – Rany dve do noci zahrmeli v dole“). Po jeho smrti je pány pripravený veľký hon („Panský hon. Ako je svet veselý, veselý pán, panská chasa – na poli /hrích je to v nedeli/.). V nedeľu má byť ticho, nič sa nedelá.
    Pole tak zostávajú neobrábané. Diel horala vypráva svojim vnukom po dlhých zimných večeroch, že v noci polia hliada sám Jura („Jurův diel. Nikto ho nekúpi, nie je tu, kto by ho zoral – večery dlhé keď nastúpia, vypráva deti diel-horal: po poli že chodí Jura sám, z Bezkyd když noc táhne šerá – nikto viac nesie oves tam pro macky markýza Géra.“)
  • Výrazy z nárečia:
    • „kobzole“ – brambory
    • „kasat“ – chystať sa, odvažovať sa

TY A JÁ

  • Báseň vyjadruje pohŕdanie a vzdor pri stretnutí s barónom.
    Jedná sa o výčet všetkých vín a zločinov („robím v tvých hutích a robím v tvom dole, žluč vře mi žilou a robím ti přece“).
    Zvieratá im sežrali potravu („…frygickou čapku mám, pres čelo stín. A za mnou nelkají sirotky prosby, sežrali vám jejich jahňatá…“).
    Zabrania ich zeme – útlak Slezanov („nepláčou kvôli mne v Beskydách deti, netiskl vdov jsem a nebral jim země“).

OSTRAVA

  • Ťažká práca horníka („Uhelný prach sedol do očí, rubíny sa rtů mi uhly, z vlasov, s vousov a s obočí visia mi rampúchy uhlia.“
    Úvaha o vzpore, obžaloba utláčateľov („Sto rokov v kopalni mlčel som, kto mi tieto sto rokov vráti?“).
    Výzva („príde deň, z dolov jde plameň a dým, príde deň, zúčtujeme spolu!).

  • Básnikova autostylizácia, rozdelená na 3 oddiely. Básnik ako hlas slezského ľudu: ľudový bard („Já prvý jsem z toho od Těšína ľudu, bard prvý z Beskyd, ktorý prehovoril.“); túlavý šumař, bláznivý gajdoš, šialený rebel („Já, Petr Bezruč, od Těšína Bezruč, túlavý šumař a bláznivý gajdoš, šialený rebel a napilý zpěvák, zlověstný syčák na těšínské věži.“)

Vložiť komentár