Staré povesti české – rozbor (obsah

 

Kniha: Staré povesti české

Autor: Alois Jirásek

Pridal(a): Berunda

 

Alois Jirásek (1851-1930)

• Alois Jirásek sa narodil vo východných Čechách v Hronove u Náchoda. Navštevoval nemecké benediktínske gymnázium v Broumove (1863-67), české gymnázium v Hradci Králové (1867-71) a na pražskej univerzite vystudoval históriu (1871-74). Štrnásť rokov žil v Litomyšli a pôsobil tam ako gymnaziálny profesor dejepisu a zemepisu.
• Roku 1888 presídlil do Prahy a pokračoval v pedagogickej práci aj v literárnej činnosti. Obnovil osobné styky s Mikulášom Alešom, s ktorým zdieľal obdobné umelecké predstavy a plány, a so spisovateľmi lumírovského kruhu (J. V. Sládkom, Jaroslavom Vrchlickým a Josefom Thomayerom), naviazal priateľstvo so Zikmundom Winterom a K. V. Raisom, trvalé kontakty mal tiež s mladšou generáciou (J. S. Macharom, Jaroslavom Kvapilom a Zdeňkom Nejedlým). Od roku 1909 bol v penzii a venoval sa výhradne literatúre. Z Prahy často zajazdil do rodného Hronova, ale tiež podnikal študijné cesty do miest, kam umiestňoval dej svojich diel.
• V súlade s charakterom svojho celoživotného diela ako jeden z prvých podpísal v máji 1917 Manifest českých spisovateľov, významné prehlásenie podporujúce politické úsilie o štátnu samostatnosť českého národa.
• V novovzniklej Československej republike sa stal poslancom a neskôr aj senátorom, v politike pôsobil až do svojej choroby, ktorá mu takisto znemožnila písať. V rokoch 1918, 1919, 1921 a 1930 bol navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru.^[4]

Vplyv na dané dielo:

• Kosmova | Kronika česká, Hájkova kronika

 

Obecná charakteristika diela:

• Poprvé vyšli roku 1894. Opisujú udalosti českej histórie založené na ľudovej slovesnosti a niektorých historických faktoch.
• Zachytávajú dejiny českého národa od príchodu Slovanov na naše územie po obdobie života Jánošíka a všetky príbehy knihy Staré povesti české sa odohrávajú na českej pôde.
• Kniha sa delí na Staré povesti české, Povesti doby kresťanskej, O staré Prahe a Ze Starobylých povestí.

 

Rozbor diela: Staré povesti české

• Druh literatúry: epika
• Literárny žáner: historická poviedka, povesti
• Literárny smer: kritický realizmus
• Rok vydania: 1948

 

Téma:

• Mytológia/ nadprirodzné postavy -jezinky, poludnice, lesné panny, Vesna/, proroctvá, poverčivosť

 

Námět:

• Národné tradície a ľudové múdrosti

 

Kompozícia

• Kniha sa ďalej delí na Staré povesti české, Povesti doby kresťanskej, O staré Prahe a Ze Starobylých povestí.

 

Jazyková stránka textu:

• Štýl – umelecký
• Spisovná čeština

 

Stylistická charakteristika textu

• Bohatý popis – zodpovedá výtvarnému citu A. Jiráska, rozvinuté prechodníky/sedela súdiac pod košatou lipou na povýšenom stolci kobercom prostreným
• Er – forma
• Archaizmy/zastarané výrazy/-př. čechle – prešerádlo, krzno – plášť podšitý kožešinou, slovosled

 

Textové prostriedky:

• Popis – tradície, poverčivosť, činnosť počas roka
• Vyprávanie – prevláda er-formy

 

Vyprávač

• er-forma

 

Inšpirácia dielom:

• Podľa tejto knihy bol v roku 1952 natočený rovnomenný farebný lútkový animovaný film v dĺžke 91 minút, ktorý režíroval Jiří Trnka

 

Časopriestor

• Doba dej: davná minulosť českého národa
• Prostredie – české zeme

 

Obsah:

O ČECHOVI

• Praotec Čech je mytologická postava muža, ktorý prý priviedol svoj ľud do Čiech a podľa ktorého nesú Čechy svoje meno. Poprvé je spomenutý v latinsky písanej Kosmovej kronike českej (približne v rokoch 1120–1125), stručný príbeh po Kosmovi ďalej rozvíjali ďalšie kroniky, najmä Kronika tak rečenej Dalimila (okolo roku 1310) a Kronika česká Václava Hájka z Libočan (1541).

Postavy:

• Vojvoda Čech – schopný, odvážný, prozíravý a múdry vodca rodu
• Lech – brat Čecha, v povesti jeho charakterové vlastnosti autor v tejto povesti detailne nepopisuje, jeho osoba stojí v pozadí, ostatnými príslušníkmi kmeňa hodnotený takmer rovnako ako Čech

Dej začína na území za Tatrami pri rieke Visle v Charvatskej zemi, kde žilo niekoľko kmeňov, ktoré sa však od jedného dňa začali medzi sebou hádať. V jednom z týchto kmeňov žili dva bratia Čech a Lech, ktorí sa rozhodli, že ďalej nebudú sporom prihliadať, a rozhodli sa nájsť si nové miesto k žitiu. Spoločne prešli neobývanou krajinou, postavili sa i niekoľkým menším kmeňom, ktoré sa len zo strachu bránili, až dorazili pod horou Říp, kde prenocovali. Časne zo rána Čech vystúpil až na vrchol hory, a keď kolem seba videl rozľahlú a úrodnú krajinu, prehlásil, že to je to miesto, ktoré hľadal, a usadili sa tam. Keď prišlo na pomenovanie novej zeme, všetci ľudia chceli, aby sa pomenovalo po ich vodcovi, a tak vznikli Čechy a samotný Čech sa stal vojvodom.

Ďalej autor popisuje priebeh osídľovania krajiny, každodennú prácu, život v dedinách, v rodinách, spoločenskú hierarchiu, vieru ľudí v nadprirodzné bytosti, poverčivosť. Krátko spomína odchod Čechovho brata Lecha a založenie hradu Kouřim.

V záverečnej časti popisuje smrť Čecha a pohrebnú zvyklosť našich predkov./ popelnicová kultúra.?/

 

O KROKOVI A JEHO DCERÁCH

Postavy:

• Krok – nový panovník – múdry, veštec, pokorný, rozvážny, mal tri dcéry
• Kazi – umela liečiť, znala rôzne byliny a kúzla, sídlila u rieky Mže na Kazinom hrade
• Teta – uctievala bohov a učila sa im kľaňať a nosiť obete, mala tiež hrad u rieky Mže – Tetín
• Libuša – najmladšia dcéra, najkrajšia a najmúdrejšia, bola po Krokovej smrti zvolená vládkyňou a presťahovala sa na Vyšehrad

Po smrti Čecha chceli starší, aby sa vlády ujal Lech, ale ten im poradil, aby vládcom ustanovili Kroka. Krok na základe videní nechal vybudovať nový hrad nad riekou Vltavou – Vyšehrad, za jeho vlády bol v Čechách mier a zem prosperovala.

 

O LIBUŠI

Postavy:

• Libuša – krásna a múdra kňažná
• Jej sestry Kazi a Teta

Libuša bola veľmi múdra, ľudia si k nej chodili po rade, často súdila aj rôzne spory. Jedného dňa k nej prišli dva susedia, ktorí sa nemohli dohodnúť ohľadom hraníc pozemkov. Libuša ich spravodlivo rozsúdila, ale staršiemu z nich sa to nepáčilo a obvinil Libušu z nespravodlivosti. Predovšetkým sa mu nepáčilo, že je ich vládkyňou žena a že ju musí poslúchať. Podľa neho ženy nemajú rozum a majú sa venovať len práci v domácnosti/“Žena dlhých vlasov, ale krátkeho rozumu.“/

Libuši to veľmi urazilo a sľúbila ľuďom, že si vezme muža, ktorého jej vyberú.

Pozvala si svoje sestry, aby sa na tajnom mieste poradili. Potom zvolala snem a oznámila ľuďom, že budúceho vojvodu majú hľadať u rieky Běliny, kde nájdu Přemysla, ako ore s dvoma strakatými voľmi. Cestu im ukáže jej kôň.

 

O DALIBOROVI Z KOZOJED

Postavy:

• Dalibor z Kozojed – hodný a spravodlivý zeman nespravodlivo obvinený, že sa zastal
• Ľudí
• Adam Ploskovský – krutý a nespravodlivý pán, proradný

Za vlády Vladislava II. Jagelonca sa kráľ rozhodol vrátiť sa po mnohých rokoch späť na Hradčany. Celý hrad sa musel predelať, pretože v ňom už dlho nikto nebýval. Kráľ dal nad Jelením příkopom postaviť novú vežu, ktorá mala slúžiť ako väzenie, meno mala dostať po prvom väzňovi.

V tej dobe došlo v litoměřickom kraji k povstaniu sedliakov proti krutému pánovi Adamovi Ploskovskému z Drahonic. Sedliaci ho zajali a on im sľúbil, že keď ho nechajú nažive, že ich prepustí zo svojich služieb a nebude ich z ničoho viniť.

V susedstve žil na svojej tvrzi mladý zeman Dalibor z Kozojed a k nemu prišli sedliaci po víťaznom povstaní, aby im vládol miesto Adama Ploskovského.

Dalibor im vyhovel, ale všetko sa obrátilo proti nemu-Adam Ploskovský nedodržal slovo, ktoré dal sedliakom a chcel zase všetko späť, sťažoval sa, že mu Dalibor ukradol panstvo a sedliakov. Vláda si myslela, že je Ploskovský v práve a nechala Dalibora zatknúť a previezť do Prahy, Zavreli ho do novej veže a tá dostala meno po prvom väzňovi – Daliborka. Daliborovi bolo smutno a z dlhej chvíle sa naučil prekrásne hrať na husle. Za nejaký čas u päty veže stávali ľudia a nedočkave čakali, až začne zase hrať. Za hru mu do malého pytlíka, ktorý spúšťal z veže, dávali peniaze, jedlo a ďalšie veci, čo potreboval. Za dlhú dobu súd rozhodol, že Dalibor je vinný a odsúdili k trestu smrti. A tak jedného dňa ľudia u veže márne čakali, že počujú Dalibora hrať. Od žalárskeho doviedeli sa, že bol popravený.

 

O BRUNCVÍKOVI

Postavy:

• Bruncvík – mladý, statočný a odvážný knieža
• Verný lev
• Olibrion a jeho dcéra Afrika
• Astrolius

Mladý knieža Bruncvík chcel preukázať svoju statočnosť a vydobyť si vo svete právo mať vo svojom znaku leva. Vydal sa na cestu a svojej žene sľúbil, že sa do siedmich rokov vráti a preukáže sa jej prsteňom.

Prejel mnoho krajín, ale nikde leva nenašiel. Keď sa so svojimi ľuďmi plavil po mori, vietor ich zaniesol k obávanému jantárovému vrchu, odkiaľ sa žiadna loď nevedela vrátiť späť. Aj keď sa o to pokúšali, vždy sa ocitli späť pri pobreží. Došli im zásoby a všetci postupne umierali hladom. Keď zostával posledný námorník Balád, poradil Bruncvíkovi, aby si vliezol do koňskej kože, zašil ho do nej a počkal na vtáka noha, ktorý každý rok prilietaval k ostrovu. Vták noh skutočne prilietol a Bruncvíka vzal so sebou. Bruncvík putoval ďalej a uvidel, ako drak zápasí so levom. Rozhodol sa, že levovi pomôže a lev sa od tej doby stal jeho verným priateľom. Putovali spolu, až v mori uvideli nejaký ostrov, Bruncvík urobil vor a na ňom sa k ostrovu dostali. Žili tu podivní obyvatelia a kráľ Olibrion nechcel Bruncvíka pustiť, kým nevyslobodí jeho dcéru Afriku zo zajatia draka Baziliška. S pomocou leva sa to Bruncvíkovi podarilo, ale kráľ mu oznámil, že Bruncvík musí na ostrove zostať a vziať si jeho dcéru. Náhodou vo sklepení objavil meč a od Afriky sa dozvedel, že má veľkú moc, že s ním môže poraziť všetkých nepriateľov. S pomocou kúzelného meča sa Bruncvík dostal z ostrova, dostal sa na iný ostrov, kde žili krásni ľudia v nádherných šatách a tiež ho nechceli pustiť pryč. Opäť mu musel pomôcť meč. V ďalšom meste Bruncvík porazil obrovské množstvo nepriateľov a vládca Astriolus mu nakoniec sľúbil, že ho dovedie do jeho vlasti. Do Prahy prišiel vo chvíli, keď sa jeho žena vydávala, pretože si myslela, že už je mŕtvy, ale keď uvidela prsteň, hneď ho poznala. Bruncvík zabil svojho soka, do znaku si nechal namalaťva bieleho leva v červenom poli. Verný lev po Bruncvíkovej smrti zostal na hrobe svojho pána, kým nezomrel a zázračný meč je prý zazdiený v Karlovej moste.

 

DÍVČÍ VÁLKA

Postavy:

• Vlasta – vodkyňa dievčat
• Šárka – krásna, bezcitná dievča
• Ctirad – no prostě chlap, co neodolá hezké tvářičce patří mu to!

Po smrti Libuše sa dievčatám z jej družiny muži začali posmievať, že teraz ich už poslúchať nebudú a dievčatá sa na mužov rozhnevali. Postavili si naproti Vyšehradu hrad Děvín a začali trénovať a cvičiť, aby mužov porazili. Muži sa im smiali, ale Přemysl ich varoval, aby to nebrali na ľahkú váhu.

Dievčatá sa zaľekli, že nebudú brať ohľady ani na príbuzných a úspešne proti mužom bojovali. Ich vodkyňa Vlasta ich neustále povzbudzovala. Muži si nevedeli rady. Děvín nebolo možné dobyť a žiadna z dievčat nezradila.

Smrti neunikol ani mladý vladyka Ctirad, ktorého lsťou krásna Šárka donútila zatroubiť na roh, a tak privolať družinu dievčat. Ctirada potom umučili a jeho telo vpletli do kola.

Smrť Ctirada rozhnevala mužov natoľko, že sa im podarilo dobyť Děvín, väčšinu dievčat pobiť, vrátane Vlasty. A tak skončila dievčia vojna.