ZŠ Ulica S. Chalupku 313/14, Prievidza

⭐ Vložené recenzie

1. Vieš čo, keď sa človek rozhoduje, kam dá dieťa, je to fakt dilema. Rozprávala som sa s viacerými maminami a pozerala som aj nejaké veci na internete, dokonca som si prebehla aj tie ich inšpekčné správy, čo sú verejne dostupné. Takže, ak sa pýtaš na ZŠ Ulica S. Chalupku v Prievidzi, mám z toho taký zmiešaný pocit, ale pokúsim sa ti to zhrnúť, ako to vidím ja. Na jednej strane, mám pocit, že tá škola má takú pevnú tradíciu a určite sa tam drží na niektorých veciach, čo je fajn. Človek tam vidí snahu robiť veci poriadne. Napríklad, čo som počula, tak majú celkom dosť krúžkov a mimoškolských aktivít. Deti sa tam podľa mňa nenudia len tak po vyučovaní, je tam dosť možností, ako si nájsť niečo, čo ich baví. A myslím, že aj vybavenie školy sa snažia držať na nejakej úrovni, napríklad na telocvični sa mi zdalo, že sa tam celkom investovalo, čo je super, lebo pohyb je pre deti dôležitý. Ale potom sú tu aj veci, ktoré mi vŕtajú v hlave. Vieš, niektorí učitelia sú tam fakt poklad, čo som počula a videla. Naozaj sa deťom venujú, je vidieť, že ich práca baví a snažia sa ich aj nejako zaujať, nie len im niečo odrecitovať. V takých triedach sa mi zdá, že je aj super atmosféra a deti sa tešia. Lenže potom sú zas, zdá sa mi, aj takí, pri ktorých máš pocit, že sú tam už len zo zotrvačnosti. A to je potom pre deti peklo. Polovica triedy sa nudí, pozerá z okna a čaká na zvonenie, lebo hodina pre nich nie je zážitok, ale len niečo, čo treba pretrpieť. Naozaj by som si priala, aby tam bolo viac takých, čo vedia „ukázať“, nie len „povedať“. Lebo nebolo to tak, že by im len púšťali filmy, aby zabili čas, to nie, ale zase to nie je ani tak, že by deti nejak extra rozvíjali kritické myslenie. Skôr mi to príde také to tradičné memorovanie. Tiež som si všimla, že komunikácia vie byť občas taká, no, rozpačitá. Niektorí učitelia sú naozaj otvorení a ochotní riešiť veci, ale s inými je to zase ťažšie. Občas má človek pocit, že sa informácie dostávajú k rodičom na poslednú chvíľu, alebo sa treba dosť pýtať a ťahať z nich detaily. A to, úprimne, vie niekedy dosť frustrovať. Mrzí ma, že nemám osobnú skúsenosť s tým, ako to funguje na druhom stupni, ale to je taký ten všeobecný dojem, čo som si urobila z rozhovorov s mamičkami, ktorých deti tam chodia alebo chceli ísť. Celkovo je to taký mix, kde človek nájde svetlé momenty aj veci, ktoré by sa mohli zlepšiť, ale kde presne sa dieťa ocitne, závisí asi dosť od šťastia na triedu a konkrétnych učiteľov.

   Pridať reakciu