Meno: Základná škola s vyučovacím jazykom maďarským – Alapiskola
Adresa: Mliečno 124, Šamorín, 93101
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: https://aitejfalu.edupage.org/
Vzdelávací proces v tejto inštitúcii prebieha predovšetkým v maďarskom jazyku, pričom školský vzdelávací program je zosúladený so Štátnym vzdelávacím programom Slovenskej republiky. Deti sú vedené k osvojovaniu si vedomostí a zručností v súlade s platnými kurikulárnymi štandardmi. Osobitná pozornosť je venovaná výučbe slovenského jazyka a literatúry ako povinného predmetu, čím sa zabezpečuje rozvoj bilingválnych kompetencií žiakov a ich úspešná integrácia v širšom spoločenskom prostredí. Okrem akademického rozvoja škola kladie dôraz na formovanie osobnosti prostredníctvom rôznorodých mimoškolských aktivít, ako sú športové krúžky, dramatické umenie, či zachovávanie ľudových tradícií. Žiaci majú k dispozícii štandardne vybavené triedy, počítačovú učebňu a telocvičňu, ktoré podporujú moderné vyučovacie metódy a interaktívne učenie. Škola aktívne zapája žiakov do lokálnych aj regionálnych súťaží a projektov, čím rozvíja ich talent a súťaživosť. Názov inštitúcie je Základná škola s vyučovacím jazykom maďarským – Alapiskola Mliečno 124. Škola je plne organizovaná, zabezpečujúca výchovu a vzdelávanie žiakov od prvého do deviateho ročníka základnej školy.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Maďarský
- Kód: 710160860
- Eduid: 100001817
- Orientačný počet žiakov: 82
- Školu nájdete v meste alebo obci Šamorín, okres/obvod Dunajská Streda, Trnavský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
No tak, keď si spomeniem na tú našu školu v Mliečne, mám také zmiešané pocity, vieš? Na jednej strane to tam bolo fajn, taká menšia komunita, kde sa skoro každý s každým pozná, čo je super, lebo človek sa tam necítil ako nejaké číslo. Bola tam taká rodinnejšia atmosféra, hlavne keď sme boli mladší, to sa mi celkom páčilo. Jasné, je to škola s vyučovacím jazykom maďarským, takže tá dvojjazyčnosť je tam cítiť. Pre nás, čo sme v tom vyrastali, to bolo prirodzené, ale niekedy som mala pocit, že nám to trošku sťažuje život, lebo zrazu sme museli prepínať, aj keď sa nám nechcelo. Ale zase na druhej strane, je to výhoda, keď už si starší, že vieš obidva jazyky. Niektorí učitelia boli naozaj super, takí tí srdciari, čo ťa fakt dokázali vtiahnuť do témy, a nebolo to len o suchom učení sa naspamäť. Pamätám si, ako sme sa pri nich vedeli aj zasmiať a tie hodiny ubehli ani neviem ako. Tam som si fakt povedala, že to má zmysel. Ale potom boli aj také hodiny, pri ktorých si len odpočítavala minúty do zvonenia a dúfala, že to už skončí. Vieš, keď celú hodinu len niečo opisuješ z tabule alebo ti niekto púšťa nejaké staré video, len aby zabil čas, a polovica triedy sa nudí a čaká na koniec. Naozaj, vtedy som mala pocit, že sa tam nič nové nedozviem a doma by som si to prečítala sama aj lepšie. To ma dosť mrzelo, lebo človek by čakal, že v škole ťa fakt niečo naučia, čo sa ti zíde. Čo sa týka budovy, tak je to taká klasika, už čo-to zažila. Nie je to nejaký ultra-moderný palác, ale zase ani žiadna ruina. Dalo sa tam fungovať, ale občas by sa hodilo niečo novšie, hlavne keď vidíš, čo majú inde. S krúžkami to bolo tak všelijako, nebol tam nejaký obrovský výber, ale dalo sa vybrať. Zase si pamätám, že tie, čo boli, boli celkom fajn, ak si narazila na správneho učiteľa. Celkovo mám taký pocit, že niektoré predmety nás fakt dobre pripravili na strednú, tam som si bola istá, že mám dobrý základ. Ale pri iných som sa potom musela doma trmácať sama, aby som dobehla, čo som zameškala, lebo v škole to proste nešlo. Asi to tak býva na každej škole, že niektoré veci sú super a niektoré sú proste na nervy. Ale to je môj pocit z tej našej školy.