ZŠ s MŠ Školská 439/12, Dolná Krupá

⭐ Vložené recenzie

1. Tak som sa rozhodla, že skúsim napísať pár riadkov o základke v Dolnej Krupej, kde som aj ja kedysi chodila a občas mám pocit, že sa tam za tie roky ani tak veľa nezmenilo. Samozrejme, nemám žiadnu krištáľovú guľu, aby som vedela úplne všetko, ale pár vecí mi utkvelo v pamäti a niektoré som si všimla aj teraz, keď okolo nej prechádzam. Pamätám si, že tá atmosféra v takejto menšej škole bola vždy taká… domácka, by som povedala. Všetci sa poznali, čo malo svoje plusy aj mínusy, jasné. Na jednej strane si človek prišiel ako v takej väčšej rodine, kde každý každého aspoň pozná od videl, a to sa mi páčilo. Niekedy aj učitelia mali taký osobný prístup, čo bolo fajn, lebo vedeli o každom žiakovi viac než len meno z triednej knihy. Najmä na tých prvých ročníkoch to bolo úplne super, lebo pani učiteľky sa vedeli naozaj venovať deťom, čo potrebovali trošku viac podpory, a to nebolo tak, že by im to bolo jedno. Cítila som, že sa fakt snažia. Potom ale, ako som rástla, a aj teraz mám niekedy taký pocit, že sa tam človek stretne aj s tou odvrátenou stranou. Niektorí učitelia už boli takí… vyhorení, by som to nazvala. Zdalo sa mi, že si tam len odsedeli hodiny a nemali už veľa energie na to, aby nás niečo nové nadchlo. Niekedy sa mi zdalo, že polovica triedy iba sedí a čaká na koniec hodiny, len aby už mohli ísť preč, lebo učivo bolo podané tak sucho, že to bola nuda na entú. Pamätám si, že to nebolo tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale skôr, že prednášali a my sme mali len počúvať. Tam mi chýbalo to, aby nás viac vtiahli do deja, aby sme sa mohli aj my trošku prejaviť. Občas to bolo fakt peklo vydržať celé hodiny bez toho, aby som si potichu nečmárala do zošita. Čo sa týka vybavenia, je to dedinská škola, takže zázraky čakať nemôžete. Samozrejme, niečo sa možno menilo a prerábalo, ale niektoré veci, to mám pocit, že sú tam už od čias mojej starej mamy. Triedy boli v pohode, ale občas som si všimla, že by sa zišlo aj niečo modernejšie, nejaké interaktívne tabule alebo aspoň funkčné počítače, na ktorých by sa dalo aj niečo reálne robiť. Ale zase, na menšie deti to možno až taký vplyv nemá, tie sa tešia aj z farbičiek. Ale pre nás starších už to bolo trošku obmedzujúce, ak sme chceli skúsiť niečo viac než len učebnicu. A tá komunita… to je kapitola sama o sebe. Ako som už spomínala, všetci sa poznajú. To je super, keď sa deje niečo dobré, všetci sa podržia, vedia sa dať dokopy. Ale potom, keď nastal nejaký problém, mám pocit, že sa niekedy tie veci zametali pod koberec, aby sa o nich príliš nerozprávalo. Nebolo to o tom, že by nikto nič neriešil, ale skôr, že sa niektoré situácie nejakým spôsobom zľahčovali, alebo sa čakalo, kým sa to „ukľudní“ samo. Občas to človeka trošku mrzelo, keď videl, že niektorým žiakom by sa možno zišiel iný prístup, ale niekedy sa proste šlo podľa zabehnutých koľají. Celkovo mám zo školy také zmiešané pocity. Na jednej strane, je to miesto, kde som vyrastala, kde som stretla kamarátov na celý život a niektorí učitelia ma fakt, že posunuli vpred. Na druhej strane, občas som si priala, aby to bolo trošku dynamickejšie, otvorenejšie k novým veciam a možno s väčším dôrazom na to, aby sme sa fakt tešili do školy a nemali pocit, že si tam len plníme povinnosti. Ale tak, je to malá škola, s tým treba počítať.

   Pridať reakciu