ZŠ s MŠ pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím internátna Drotárska cesta, Bratislava

⭐ Vložené recenzie

1. Keď som hľadala školu pre moju dcérku, ktorá má sluchové postihnutie, ZŠ s MŠ pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím na Drotárskej ceste v Bratislave mi prišla ako celkom jasná voľba. Predsa len, kde inde by sa jej venovali tak špecificky a kde by jej rozumeli lepšie ako v takejto škole? Ten pocit, že dcéra bude medzi deťmi, ktoré ju chápu a nebudú sa na ňu divne pozerať, bol pre mňa na začiatku na nezaplatenie. A v tomto ma škola nesklamala. Dcéra si tam naozaj našla kamarátky a konečne sa necítila ako tá iná, čo bolo pre nás obrovské plus. Videla som na nej, že je šťastnejšia, keď vie, že má niekoho, kto prežíva podobné veci. Tie špeciálne pomôcky a terapia, to je vec, ktorá je fakt super. Logopédia, tie rôzne vizuálne veci, čo majú v triedach, to je niečo, čo by v bežnej škole asi nemala. Keď som videla, ako sa dcéra vďaka tomu posúva, tak som si hovorila, že to stálo za to. Niektoré pani učiteľky a vychovávateľky sú tam naozaj skvelé, vidíte, že to robia srdcom a že im na deťoch záleží. Snažia sa, aby tie deti mali čo najlepšiu budúcnosť, to sa im musí nechať. Internát bol zo začiatku tiež fajn, hlavne keď som vedela, že dcéra je pod dohľadom a nemusí cestovať ďaleko. Lenže potom prišli aj veci, ktoré mi robili vrásky na čele. Napríklad tá komunikácia so školou. To je niekedy fakt katastrofa, mám pocit, že sa tam informácie strácajú ako v čiernej diere. Keď som sa potrebovala niečo dôležité dozvedieť, tak to bolo na dlho a často som mala pocit, že ma posielajú od dverí k dverám a nikto vlastne nevie, kto je za čo zodpovedný. To ma fakt dokázalo vytočiť, lebo ide o moje dieťa a ja chcem vedieť, čo sa deje. Občas sa mi zdalo, že aj napriek tomu, že je to špeciálna škola, tak sa tam niekedy stráca ten individuálny prístup. Akoby išli príliš podľa nejakých šablón a nepozerali sa na každé dieťa s jeho jedinečnými potrebami. Dcéra sa mi občas sťažovala, že sa v triede nudí alebo že niektoré hodiny sú fakt o ničom. Nebolo to tak, že by im len púšťali filmy, aby zabili čas, ale skôr taká nuda, kde polovica triedy čakala na zvonenie. A v internáte to tiež nebolo vždy ružové. Niekedy sa tam deti dosť nudili, nemali poriadne naplánované aktivity, alebo sa tam zas moc neriešili nejaké detské problémy, ktoré si potrebovali vyriešiť. Plus, tie zmeny personálu, hlavne vychovávateľov, to bolo pre dcéru dosť náročné. Ledva si zvykla na jednu pani a už tam bola iná. Celkovo mám pocit, že škola má obrovský potenciál, ale občas jej chýba taká tá dynamika a možno aj viac otvorenosti voči novým veciam.

   Pridať reakciu