Meno: Základná škola pre žiakov so zrakovým postihnutím internátna ako organizačná zložka Spojenej školy internátnej
Adresa: Nám. Štefana Kluberta 2, Levoča, 05401
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: www.nevidiaci.sk
Vzdelávanie žiakov so zrakovým postihnutím prebieha v špecializovanom prostredí, ktoré je prispôsobené ich individuálnym potrebám. Škola poskytuje komplexnú výchovno-vzdelávaciu starostlivosť s dôrazom na rozvoj akademických vedomostí, sociálnych zručností a sebestačnosti. Výučba zahŕňa používanie špeciálnych didaktických pomôcok, ako sú Brailovo písmo, zväčšené písmo a moderné digitálne technológie, ktoré kompenzujú zrakové obmedzenia. Súčasťou kurikula sú aj predmety zamerané na priestorovú orientáciu, mobilitu a nácvik zručností pre samostatný život. Pedagogický proces je vedený kvalifikovanými špeciálnymi pedagógmi a dopĺňaný revalidačnými činnosťami, vrátane typhlopédie, logopédie a psychologického poradenstva, ktoré podporujú komplexný rozvoj žiakov. Pre žiakov, ktorí nemajú možnosť denného dochádzania, sú k dispozícii internátne kapacity, čo umožňuje prístup k špecializovanému vzdelávaniu pre žiakov z rôznych regiónov. Škola je organizačnou zložkou Spojenej školy internátnej Nám. Štefana Kluberta 2 v Levoči a je známa ako Základná škola pre žiakov so zrakovým postihnutím internátna. Zabezpečuje výchovu a vzdelávanie žiakov v primárnom a nižšom sekundárnom stupni vzdelávania, pričom je plne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 710261330
- Eduid: 100012261
- Orientačný počet žiakov: 3
- Školu nájdete v meste alebo obci Levoča, okres/obvod Levoča, Prešovský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Vieš, keď si spomeniem na základku v Levoči pre nás, čo horšie vidíme, tak mám také všelijaké pocity, ale skôr asi dobré. Predsa len, bolo to tam celkom iné ako v bežnej škole, čo je asi aj logické, keďže sme tam boli kvôli našim očiam. Pamätám si, že prístup učiteľov bol väčšinou super. Naozaj sa snažili nám venovať čas a prispôsobiť sa tomu, čo kto potreboval. Nebolo to tak, že by nás nechali len tak sedieť a nič nerobili, alebo nám len púšťali filmy, aby zabili čas. Videla som, že im naozaj záleží na tom, aby sme sa niečo naučili a aby nám to išlo. To vybavenie na čítanie, tie špeciálne tlačiarne a počítače s tými programami, čo zväčšovali text, mi naozaj pomohli. Bez nich by to bolo omnoho ťažšie a cítila som, že škola sa snaží ísť s dobou, aj keď viem, že to nie je vždy jednoduché s peniazmi. Bola som rada, že sme mali pocit, že patríme niekam, kde nám rozumejú a kde nie sme len takí iní. To bol asi najväčší plus. Na druhej strane, občas som mala pocit, že by sme mohli robiť aj niečo iné, než len to, čo bolo naplánované. Viem, že to je špeciálna škola a všetko, ale niekedy to bolo dosť monotónne. Trošku ma mrzelo, že tých krúžkov a takých mimoškolských aktivít nebolo možno toľko, koľko by som si želala. A potom to jedlo v internáte. No, niekedy to bola celkom výzva, haha. Samozrejme, dalo sa to zjesť, ale občas sa mi zdalo, že kuchári asi nemali svoj deň, alebo že varili skôr pre vojakov ako pre deti. Ale to je asi všade v internátoch, nie? A tiež si spomínam, že niekedy sa niektorí učitelia tvárili, že už ich to tam dosť nebaví a polovica triedy sa potom nudila a čakala na zvonenie. Ale to bolo našťastie len občas. Celkovo si ale myslím, že pre nás, čo sme tam chodili, to bolo veľmi dôležité miesto. Dali nám základy, pomohli nám naučiť sa žiť s našim zrakom a stretli sme tam kopec super ľudí. Aj keď to nebolo vždy ideálne, tak dobrých spomienok mám oveľa viac. Cítila som, že sa tam snažia, aby sme mali čo najlepšie podmienky, aj keď majú určite svoje obmedzenia.