ZŠ pre žiakov so zrakovým postihnutím internátna internátnej Svrčia, Bratislava

⭐ Vložené recenzie

1. Keď sa tak spätne zamyslím nad časom, čo som strávila v ZŠ Svrčia, mám z toho v hlave celkom kolotoč. Pamätám si, ako som tam prišla, a v prvom momente mi to prišlo tak trochu desivé, predsa len, je to iné prostredie. Ale musím povedať, že rýchlo som si zvykla. Hlavne to, že tam boli učitelia, ktorí naozaj rozumeli našim potrebám, bolo na nezaplatenie. Naozaj vedeli, ako nám veci vysvetliť tak, aby sme to pochopili, a to nie je bežné. Mala som pocit, že sa nám venovali oveľa viac ako v klasickej škole, čo je asi aj logické, keďže v triede nás nebolo dvadsať ani tridsať. Mali sme k dispozícii rôzne pomôcky, ktoré by sme inde len tak nemali, a to nám dosť pomáhalo v učení. Na druhej strane, nie vždy to bolo také ružové. Niekedy sa mi zdalo, že sme boli trochu odrezaní od normálneho sveta. Jasné, máme svoje špecifiká, ale občas by som si priala viac možností, ako sa zapojiť do aktivít s bežnými deťmi. Pripadalo mi to, ako v bubline. Učitelia boli síce dobrí, ale niekedy to bolo, akoby sa čas zastavil a učili nás rovnakým spôsobom ako pred desiatkami rokov. Niekedy sa polovica triedy nudila a čakala na zvonenie, lebo výklad bol príliš suchý alebo nezáživný. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to zas nie, ale chcelo by to občas viac kreativity. Internát je kapitola sama o sebe. Malo to svoje výhody, lebo sme boli stále pod dohľadom a mali sme štruktúrovaný deň, čo mi pomohlo naučiť sa samostatnosti. Kamarátstva, ktoré tam vznikli, sú dodnes silné, lebo sme si prešli podobnými vecami. Ale stravovanie? No, poviem ti, to bolo niekedy naozaj dosť na hrane. Často som mala pocit, že jeme to isté dookola a jedlo nebolo vždy to najlepšie. A aj tie priestory, viem, že to nie je jednoduché, ale niektoré veci by si už zaslúžili poriadnu modernizáciu. Cítila som, že by sa dalo investovať viac do prostredia, aby to pôsobilo príjemnejšie a útulnejšie. Ale zas, vychovávatelia sa snažili, aj keď niekedy boli dosť prísni. Ale viem, že to robili pre naše dobro, len v tom momente som to vnímala ako takú malú diktatúru. Celkovo vzaté, ten internátny život mal svoje muchy, ale aj dobré stránky. Niekedy som si pripadala dosť obmedzovaná v tom, čo môžem a nemôžem robiť. Chápem, že je to kvôli bezpečnosti a našej situácii, ale predsa len, cítila som sa trochu ako v klietke. Ale na druhej strane, to, že som tam stretla iných, ktorí majú podobné výzvy, mi dalo pocit, že nie som sama a to bolo fakt super. Myslím, že ma to pripravilo na niektoré veci v živote, ale na iné zas nie. Je to také špecifické miesto, ktoré ti dá veľa, ale zároveň ti niečo aj vezme.

   Pridať reakciu