ZŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím internátna Karola Supa 48, Lučenec

⭐ Vložené recenzie

1. Tak rozmýšľam nad tou školou pre deti so sluchovým postihnutím v Lučenci, tú na Karola Supa, kde chodila moja dcérka. Vieš, keď som ju tam dávala, mala som v sebe takú zmes nádeje a strachu. Chcela som, aby bola niekde, kde jej naozaj rozumejú a kde jej pomôžu s tým, čo ju trápi, s počutím a s rečou. A úprimne, veľa vecí sa tam aj splnilo. Na začiatku som bola fakt nadšená z niektorých učiteliek. Mala som pocit, že sú to také správne duše, ktoré tam nie sú len preto, že musia, ale že ich to naozaj baví a chcú deťom pomôcť. Videla som, ako sa snažili prihovoriť ku každému zvlášť, nájsť si tú správnu cestu. Dcérka sa domov vracala s očami plnými zážitkov, hlavne z tých terapií, čo tam mali. Logopédia a surdopédia, to bolo niečo, čo u nás doma takto intenzívne nešlo. Tam to proste robili, a mne sa zdalo, že vidí pokroky. Teda, hlavne som si všimla, že sa viac otvára a snaží sa komunikovať, aj keď to niekedy bolo boj. Aj to, že tam bola internátna časť, bolo pre nás veľké plus, lebo bývame trochu ďalej. Vedela som, že je tam o ňu postarané, že nie je sama a má tam kamarátov, ktorí prechádzajú niečím podobným. To mi dalo taký vnútorný pokoj. Lenže potom sa mi postupne začalo zdať, že to tam nie je vždy úplne ružové. Vieš, občas to pôsobilo tak, akoby škola zamrzla v čase. Keď som videla, s akými pomôckami pracujú, pripadalo mi to, že sú to veci, ktoré pamätajú ešte moju školskú dochádzku. Bolo mi tak trochu smutno, že tie deti, ktoré by potrebovali najmodernejšie technológie a prístupy, sú možno ukrátené. Niekedy som mala pocit, že niektorí učitelia už sú takí unavení, vyhorení, že len tak prežívajú. V triede to potom vyzeralo, že polovica detí sa nudila a len tak čakala na zvonenie, kým tí najaktívnejší sa možno aj niečo dozvedeli. A to mi prišlo fakt škoda, lebo potenciál tam bol. Bolo mi jasné, že to nie je o tom, že by nám púšťali filmy, aby zabili čas, ale skôr mi chýbal taký ten drajv, ten elán, čo som videla na začiatku u tých pár učiteliek. Mala som aj taký dojem, že hoci sa snažia deťom pomôcť, niekedy akoby zabudli na to, že tie deti raz budú žiť v tom vonkajšom svete. Chýbalo mi tam viac prepojenia s bežnými školami alebo s nejakými praxami, aby neboli až tak izolované. Proste, nebolo to len to super nadšenie z prvých týždňov, ale aj také sklamanie z toho, že by to mohlo byť ešte lepšie, keby sa chcelo alebo keby boli lepšie podmienky. Je to len taký môj osobný pocit, možno iní rodičia to vnímajú úplne inak. Ale ja som sa niekedy pýtala, či moja dcérka dostáva naozaj to najlepšie, čo môže.

   Pridať reakciu