ZŠ pre žiakov s autizmom internátnej M. R. Štefánika 66/5, Trebišov

⭐ Vložené recenzie

1. No tak keď sme sa s manželom rozhodovali, kam nášho malého Mareka dáme, po dlhom zvažovaní a miliónoch prebdených nocí padla voľba na tú školu v Trebišove pre deti s autizmom. Viete, nie je to ľahké rozhodnutie, vôbec nie. Máte proste strach, či tam bude v bezpečí, či mu tam bude dobre a či sa mu venujú. Na internete som pozerala kadečo, nejaké diskusie, sem-tam nejaká recenzia, ale úprimne, väčšinou sú to len také všeobecné veci a človek aj tak nevie, čo ho čaká. Spočiatku som mala taký ten pocit obrovskej úľavy. Že konečne je niekde, kde mu naozaj rozumejú. Triedy sú tam maličké, to je obrovské plus. Nie je tam dvadsať detí ako v bežnej škole, ale pár, takže má šancu, že sa mu naozaj venujú individuálne. Mám pocit, že niektoré pani učiteľky sú tam úplne zlaté, vidno na nich, že tú prácu robia srdcom. Vieš, také, čo prídu, usmejú sa, vidíš na nich, že im na tých deťoch záleží. To je na nezaplatenie. A aj ten internát, aj keď je to pre mňa ťažké, že tam Mareko nie je so mnou, tak to má svoje výhody. Aspoň má nejaký režim, je tam aj po škole pod dohľadom a má nejaké aktivity, čo doma by som mu možno už nezabezpečila, keď som unavená z práce. Cítila som, že tam má taký svoj bezpečný prístav, kde ho nebudú divne pozerať za to, že je iný. Ale zase, ruku na srdce, nie je to tam vždy ružové. Niekedy mám pocit, že komunikácia medzi školou a rodičmi trošku škrípe. Dostávam informácie tak pomaly, akoby šli peši, alebo sa dozviem veci, ktoré by som už dávno chcela vedieť. A s tým internátom, no vieš, niekedy mi to príde dosť také… formálne. Žiadne objatia na dobrú noc od mamy, to je jasné, ale aj tak to pôsobí občas dosť chladne. Mám pocit, že nie všetci tam majú taký ten dar pre prácu s autistami. Sú tam aj takí, ktorí to berú ako prácu a hotovo. Vidíš, že sú unavení, niekedy pôsobia dosť vyhorene a to sa potom odrazí aj na deťoch. Nie je to tak, že by im tam len púšťali filmy, aby zabili čas, to zase nie, ale občas mi príde, že by to chcelo viac takých sviežich nápadov, viac prístupov, ktoré by deti naozaj vtiahli. Mám pocit, že sa niekedy príliš drží starej školy a trošku to stagnuje. A niekedy je tam aj taká byrokracia, že sa ti z toho zatočí hlava, s každou jednou vecou papierovačky a formuláre, človek by si prial, aby sa radšej sústredili na deti. Celkovo je to taká zmes. Na jednej strane som vďačná, že je tam, kde ho chápu a majú preňho priestor. Na druhej strane si vždy vravím, že by sa dalo určite zlepšiť ešte milión vecí, aby to bolo naozaj top pre tieto naše špeciálne deti.

   Pridať reakciu