Meno: Základná škola Pavla Emanuela Dobšinského
Adresa: Slavošovce 125, Slavošovce, 04936
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: https://zsslavosovce.edupage.org/
Škola sa zameriava na poskytovanie základného vzdelania v súlade so štátnym vzdelávacím programom, kladiac dôraz na rozvoj kľúčových kompetencií žiakov. Výučba prebieha prostredníctvom tradičných metód v kombinácii s prvkami interaktívneho a projektového učenia, čo umožňuje žiakom aktívne sa zapájať do vzdelávacieho procesu. Žiaci si osvojujú základy slovenského jazyka a literatúry, matematiky, cudzích jazykov (najčastejšie angličtiny), prírodovedných a spoločenskovedných predmetov, ako aj výtvarnú a hudobnú výchovu či telesnú výchovu. Malý počet žiakov v triedach často umožňuje individuálnejší prístup k potrebám každého dieťaťa a podporuje dôkladnejšie venovanie sa študijným oblastiam.
Základná škola Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach sa snaží vytvárať podnetné prostredie pre učenie a rozvoj. Okrem vyučovania sa žiaci môžu zapájať aj do rôznych záujmových aktivít, ktoré sú prispôsobené ich veku a možnostiam školy. Škola sa aktívne zapája aj do života miestnej komunity, podporuje lokálne tradície a podujatia a buduje vzťahy s rodičmi. K dispozícii sú štandardné učebne a priestory pre pohybové aktivity. Škola je zriadená ako základná škola s materskou školou a funguje ako neúplne organizovaná základná škola.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 035543612
- Eduid: 100015939
- Orientačný počet žiakov: 251
- Školu nájdete v meste alebo obci Slavošovce, okres/obvod Rožňava, Košický.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
No tak, kde začať s našou školou v Slavošovciach… mám na ňu fakt zvláštne spomienky, ale celkovo musím povedať, že to bolo také… no, povedzme si to na rovinu, naše druhé domov. S tým, že to je menšia škola, má to svoje obrovské plusy, lebo si pamätám, že sme boli v triede taká malá partia, takže sa vlastne ani nedalo schovať a učitelia vedeli, čo koho trápi. Také to rodinné prostredie, to naozaj cítim, že sme tam mali. Všetci sa poznali, nie len že sme si hovorili menami, ale fakt sme vedeli, kto ku komu patrí a tak. To mi príde super, lebo sa človek necítil stratený v dave. A tie Vianočné besiedky, alebo Deň detí, to bolo vždy niečo extra, tam sme sa cítili ako jedna veľká rodina. Zdalo sa mi, že sa nám vážne snažili venovať, keď sme potrebovali pomôcť, to oceňujem. Na druhej strane, občas som mala pocit, že niektoré učebne sú fakt ako z iného storočia. Nová technika? To bol skôr sen, sem-tam sa objavil nejaký ten dataprojektor, ale že by sme mali super vybavené labáky alebo nejaké moderné počítačové učebne, to ani náhodou. Niekedy sa mi zdalo, že niektoré hodiny boli… no, taká nuda, že polovica triedy driemala alebo sa len pozerala von oknom a čakala na zvonenie. Také to, keď ti len pani učiteľka diktuje a ty si len píšeš, bez nejakého zapojenia. Nemám pocit, že by sa vždy hľadali nové spôsoby, ako nás zaujať, skôr sa išlo po starých, overených koľajach, čo je škoda, lebo niektorí z nás by určite privítali viac dynamiky. Často som premýšľala, či by to nebolo lepšie vo väčšej škole v meste, kde by sme mali viac krúžkov alebo možností, lebo tu sme boli tak trochu vo vlastnej bubline. Našim rodičom to možno vyhovovalo, lebo nás mali pod palcom, ale pre nás ako deti to občas znamenalo, že nám chýbali nejaké tie extra aktivity, ktoré majú inde. Ale zase, to je asi cena za to, že sme boli v takej menšej, komunitnej škole. Napriek všetkému, mám na tie časy celkom dobré spomienky a aj keď som občas frflala, v konečnom dôsledku to bola moja základka a má v mojom srdci špeciálne miesto. Ale viem si predstaviť, že by sa tam dalo veľa vecí zlepšiť, aby to bolo pre dnešné deti ešte lepšie a modernešie.