ZŠ Kokošovce 121, Kokošovce

⭐ Vložené recenzie

1. Dlho som rozmýšľala, čo napísať o našej základnej škole v Kokošovciach, lebo je to taká tá naša, dedinská škola, kde sa v podstate všetci poznajú. A je to aj cítiť na tej atmosfére, že to nie je nejaký anonymný obrovský moloch v meste, kde si len jedno z milióna detí. Skôr mám pocit, že tam na nás ešte naozaj pozerali ako na ľudí, nie len ako na čísla v triednej knihe. Začnem asi tým, čo sa mi tam naozaj páčilo. Pamätám si, že sme mali fakt super akcie – hlavne pred Vianocami, Mikuláš, potom všelijaké tie jarmoky, kde sa predávali naše výrobky. To bolo vždy také živé a zábavné, človek tam mal pocit, že tá škola žije aj po vyučovaní. A aj telocvik bol celkom fajn, keď bolo pekné počasie, išli sme von, nebolo to len také to nudné prehadzovanie lopty v telocvični. Niektorí učitelia sú tam naozaj srdciari, venovali sa nám aj mimo hodín, pýtali sa, ako sa nám darí, a to bolo hrozne milé. Cítila som, že im na nás záleží a snažili sa nám pomôcť, keď sme niečomu nerozumeli. Ale jasné, nie je to žiadna supermoderná budova zo skla a betónu. Vidieť na nej, že už má nejaké roky za sebou, aj keď sa ju snažia udržiavať. S tými počítačmi to bolo raz lepšie, raz horšie, niekedy som mala pocit, že by sme potrebovali trošku viac „moderných“ vecí, aby sme neboli pozadu oproti mestským školám. A čo sa týka vyučovania, tam by som asi povedala, že to bolo také všelijaké. Pri niektorých predmetoch ma to naozaj bavilo, lebo učitelia vedeli zaujať, aj nám ukázali veci inak, nie len z učebnice. Ale potom boli aj také, pri ktorých som mala pocit, že len prežívame hodinu a polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie. Niekedy to bolo také to klasické „prepíš z tabule“ a to ma teda nebavilo. Tam by to chcelo asi viac kreativity, aby sme sa fakt aj niečo naučili a nie len si zapamätali na test a potom zabudli. Jedáleň je kapitola sama o sebe, ja som si tam vždy našla niečo, čo mi chutilo, aj keď občas tam boli aj jedlá, ktoré nejedol skoro nikto. Ale to je asi všade. Čo mi tam občas chýbalo, bolo možno také väčšie zameranie na nejaké konkrétne talenty. Ak si bola dobrá v športe alebo v umení, to sa celkom dalo, tam bola podpora. Ale ak si chcela niečo iné, možno si sa tam občas trošku stratila. Občas mi bolo ľúto tých, čo boli takí utiahnutí, lebo sa zdalo, že ich nikto nevidí, alebo že sa na to niektorí necítili a báli sa ozvať. Celkovo si myslím, že to boli také naše roky, s dobrým aj horším, ale človek si na to rád spomína. Je to proste naša škola, ktorá má svoje plusy aj mínusy, ale dala mi základy a spomienky na kamarátstva.

   Pridať reakciu