Meno: Základná umelecká škola
Adresa: Železničná 6, Poltár, 98701
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: www.zuspt.eu
Inštitúcia umeleckého vzdelávania v Poltári poskytuje základy vo viacerých umeleckých odboroch. Primárne sa zameriava na rozvoj hudobného, tanečného, výtvarného a literárno-dramatického talentu detí a mládeže. Výučba prebieha podľa štátneho vzdelávacieho programu pre základné umelecké školy, ktorý garantuje komplexnosť a štruktúrovanosť vzdelávania. Škola kladie dôraz na individuálny prístup k žiakom, doplnený o skupinové aktivity, ktoré podporujú vzájomnú spoluprácu a prezentáciu nadobudnutých zručností. V hudobnom odbore sa vyučuje hra na rôzne nástroje, spev a hudobná náuka. Výtvarný odbor rozvíja kreatívne myslenie a techniky práce s rôznymi materiálmi, zatiaľ čo tanečný odbor sa sústreďuje na rytmiku, pohybovú kultúru a choreografiu. Literárno-dramatický odbor kultivuje prejav, recitáciu a dramatické schopnosti. Študenti majú príležitosť prezentovať svoje umenie na interných koncertoch, výstavách a vystúpeniach pre verejnosť, čo prispieva k rozvoju ich sebavedomia a skúseností. Cieľom je nielen objavovanie a kultivovanie umeleckých schopností, ale aj formovanie celkového estetického cítenia a vzťahu ku kultúre. Táto škola, známa ako Základná umelecká škola Železničná 6, sa snaží byť centrom umeleckého života v regióne. Škola funguje ako neúplne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Nesleduje sa
- Kód: 037831551
- Eduid: 100010236
- Orientačný počet žiakov: 509
- Školu nájdete v meste alebo obci Poltár, okres/obvod Poltár, Banskobystrický.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Takže, čo mám povedať o ZUŠ-ke na Železničnej? Chodila som tam pár rokov, a mám z toho taký… zaujímavý pocit. Na jednej strane som tam zažila super chvíle a stretla fakt úžasných ľudí, ale zase boli aj veci, ktoré mi dosť vadili, alebo ktoré proste neboli ideálne. Keď som tam prišla prvýkrát, mala som taký ten klasický detský entuziazmus, že sa budem učiť niečo nové a bude to paráda. A na začiatku to aj celkom bolo. Zdalo sa mi, že niektorí učitelia sú naozaj srdciari, ktorí milujú to, čo robia, a snažia sa ti to predať. Také tie hodiny, kde si človek povie, že áno, presne kvôli tomuto som tu. Boli tam fakt šikovní žiaci a učitelia sa vedeli tešiť z každého pokroku, to bolo super povzbudzujúce. Cítila som, že sa fakt venovali tomu, aby sme niečo vytvorili, či už to bolo nejaké vystúpenie alebo obrázok. Aj to, že sme mali možnosť ukázať sa na tých školských akciách alebo niekde vonku, to mi dalo dosť sebavedomia. Ale potom… potom tam boli aj tie druhé momenty. Niekedy som mala pocit, že niektorí učitelia už to berú skôr ako rutinu a nevidia za tým to, že my sme tam kvôli radosti, nie kvôli nejakému drilu. Že si odriekajú tie svoje hodiny a polovička triedy sa potom nudí a len čaká na zvonenie. To bolo dosť demotivujúce, keď si tam sedela a snažila si sa niečo pochopiť, ale namiesto toho, aby ti to niekto vysvetlil inak, len ti to zopakoval rovnakým spôsobom a očakával, že to proste pochopíš. Akože nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale skôr tak, že tie hodiny boli niekedy strašne suché. Aj to prostredie… no, nebudem klamať, na niektorých miestach to už chce fakt poriadnu rekonštrukciu. Staré nástroje, vybavenie, ktoré pamätá ešte moju babku, niekedy pocit, že si v nejakom skanzene. A komunikácia? S tým som mala občas problém. Zdalo sa mi, že niekedy bolo dosť ťažké zistiť nejaké dôležité informácie, všetko bolo také… nevypovedané, a človek musel stále niekde zisťovať, čo a ako. Niekedy som si hovorila, že keby sa dalo, radšej by som si vybrala nejaké iné miesto, kde by som cítila viac podpory a pochopenia pre moje nápady, a kde by to bolo možno trochu viac prispôsobené tomu, čo dnes deti chcú robiť. Ale zase, za ten pocit, keď sa ti niečo podarí a cítiš, že si niečo dokázala, to je na nezaplatenie, aj keď tá cesta k tomu je niekedy dosť tŕnistá.