Základná umelecká škola sv. Cecílie Chlumeckého 10, Bratislava-Ružinov

⭐ Vložené recenzie

1. Vieš, s tou ZUŠ-kou sv. Cecílie to bolo u nás také… no, ako na hojdačke, poviem ti. Moja dcéra tam chodila už pár rokov, najprv na výtvarnú a potom sme skúsili aj hudobnú, lebo strašne chcela hrať na klavíri. Keď sme sa rozhodovali, prišla mi táto škola celkom fajn, lebo má dosť odborov a na internete sa o nej dosť písalo, že je tam taká celkovo príjemná atmosféra. A aj tie priestory, zdá sa mi, že ich dosť prerobili, pôsobia naozaj moderne a čisto, takže sa tam človek hneď cíti dobre. S výtvarnou to bol taký príbeh sám o sebe. Prvý rok bola malá úplne nadšená. Prišla domov plná zážitkov, stále niečo kreslila, maľovala, mala som pocit, že objavila nejakú svoju vášeň. A tá pani, čo ich viedla, bola podľa mňa fakt srdciarka. Potom sa to nejako zmenilo. Neviem, či sa vymenili učitelia, alebo čo, ale zrazu začala chodiť domov s tým, že mami, to bola dnes nuda. A ja som to na nej videla, už to nebolo to nadšenie. Párkrát mi hovorila, že tam len tak sedeli, niečo si akože robili, ale väčšina triedy sa len tak nudila a čakala na zvonenie. To ma dosť mrzelo, lebo si myslím, že v takej umeleckej škole by mali deti predsa objavovať a tvoriť, nie len prežiť čas. Takže tam to bolo také, no, nie úplne super. Ale s tým klavírom, to bola zas úplne iná pesnička! Tam fakt klobúk dole, lebo malá mala šťastie na pani, ktorá bola neskutočná. Videla som, že má fakt taký individuálny prístup, že sa jej naozaj venovala, aj keď jej to niekedy nešlo. Nechcela z nej hneď koncertnú pianistku, ale skôr ju viedla k tomu, aby si k hudbe vytvorila vzťah, a to bolo úžasné. Páčilo sa mi aj to, že keď mali tie koncerty, tak to nebolo pod takým brutálnym tlakom, ale skôr tak, aby si to deti užili a ukázali, čo sa naučili. Tam som bola naozaj spokojná. A ešte musím povedať, že občas mi fakt liezla na nervy tá komunikácia. Vieš, stalo sa, že sa zmenili časy hodín, alebo bolo treba niečo vybaviť, a človek sa to dozvedel na poslednú chvíľu, alebo som si to proste sama musela dohľadať. Mám pocit, že by mohli byť s tými informáciami o niečo transparentnejší, hlavne pre rodičov. Aj o tom, ako sa dieťaťu darí, aký robí pokrok, nejakú spätnú väzbu. Niekedy som si pripadala, že neviem, na čom sme. Ale to je asi problém viacerých škôl, že tie informácie proste neplynú tak, ako by mali. Celkovo, keď sa na to pozriem, tak si myslím, že v tej individuálnej výučbe, ako bol ten klavír, to bolo fakt super. Tam sa malá vedela rozvíjať a bola naozaj šťastná. Kde to bolo viac skupinové, ako v tej výtvarnej, tam to fakt záviselo od šťastia na učiteľa. Ale to, že sa tam mohla venovať tomu, čo ju baví, bolo pre mňa to najdôležitejšie.

   Pridať reakciu