Základná umelecká škola M. R. Štefánika 2007, Čadca

⭐ Vložené recenzie

1. Tak som sa zamyslela nad tou Základnou umeleckou školou M. R. Štefánika v Čadci, kde som svojho času chodila, a teda poviem ti, je to taká spleť pocitov, keď na to spomínam. Je to už síce dávno, ale niektoré veci ti proste ostanú v pamäti, či už chceš alebo nie. No jasné, na jednej strane si pamätám, že som tam išla s takou malou dušičkou a neistotou, ale zároveň s obrovským nadšením. Mala som pocit, že tam nájdem niečo, čo ma bude baviť a v čom budem dobrá. A vieš čo? V niektorých veciach to tak naozaj bolo. Napríklad tie hodiny výtvarky, to bolo pre mňa úplné nebo! Pani učiteľka, čo tam učila, tá nás vedela tak super motivovať, že som mala pocit, že môžem namaľovať čokoľvek. Nikdy som nemala pocit, že by nás do niečoho tlačila, skôr nám ukázala rôzne techniky a potom nás nechala, aby sme si sami našli svoju cestu. To bolo fakt super, že nám dala tú slobodu a zároveň nás viedla. Videla som, že aj ostatné decká tam boli strašne rady, vždy tam bola taká tvorivá atmosféra a človek úplne zabudol na čas. Ale potom, samozrejme, boli aj veci, ktoré boli pre mňa dosť otravné, až by som povedala, že to bolo peklo. Hudobná náuka, to bolo niečo, čo som fakt neznášala. Zdá sa mi, že tie hodiny boli strašne suché, len sme sa tam drvili nejaké teórie, ktoré mi vtedy vôbec nedávali zmysel. Mala som pocit, že polovica triedy sa tam len nudila a čakala na zvonenie, aby už konečne mohla ísť domov. Učiteľka nám síce niečo vysvetľovala, ale mne to prišlo také odosobnené, bez nejakej iskry. Proste povinnosť, ktorú si musela splniť, aby si mohla chodiť na nástroj. A pritom hra na nástroj, to bola taká samostatná kapitola, ktorú som si celkom užívala, keď to teda nebolo len o nekonečnom opakovaní stupníc a etúd. Niekedy som mala pocit, že na to, aby ma niečo bavilo, musím si prejsť dosť nudnými vecami, čo ma dosť demotivovalo. A vieš, s tými učiteľmi to je vždycky také… niekto ti sadne viac, niekto menej. Mali sme tam fakt pár takých, čo to s nami vedeli a bolo vidieť, že ich to baví. Tí nám aj dokázali odovzdať tú vášeň pre umenie. Ale potom boli aj takí, u ktorých som mala pocit, že to berú len ako prácu. Také tie hodiny, kedy to bolo len o tom, že si odrobíme svoje, bez nejakého hlbšieho zmyslu alebo individuálneho prístupu. Niektoré triedy boli dosť preplnené, takže sa ani nedalo, aby sa každý venoval každému, ale aj tak… občas to bolo skrátka cítiť. Alebo vieš, tie priestory, to tiež nebol žiaden luxus, ale zase na druhej strane, človek tam išiel hlavne kvôli tomu, čo sa tam učil, nie kvôli modernému vybaveniu, aj keď jasné, že to by potešilo. Alebo to, že niektoré nástroje už mali svoje najlepšie roky dávno za sebou, ale zas, na tie prvé roky to asi stačilo. Takže áno, mám na tú ZUŠ-ku spomienky, ktoré sú také… no veď hej, ako život, raz hore, raz dole. Ale celkovo som rada, že som tam chodila, aj keď nie všetko bolo ružové.

   Pridať reakciu