Základná umelecká škola Ivana Ballu Námestie slobody 1575/16, Dolný Kubín

⭐ Vložené recenzie

1. Ahoj! Tak, ZUŠ-ka Ivana Ballu na Námestí slobody v Dolnom Kubíne… pamätám si, ako som tam chodila, a úprimne, bol to taký mix pocitov, na ktoré len tak nezabudnem. Na jednej strane, mám pocit, že niektorí učitelia tam boli fakt srdciari. Videla som na nich, že to nerobia len tak z povinnosti, ale že ich to baví a chcú nás niečo naučiť. Naozaj sa snažili ukázať nám, ako na to, povzbudzovali, keď nám to nešlo, a nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas. Skôr to bolo o tom, že ťa fakt viedli a posúvali dopredu. A tie vystúpenia, čo sme mali, to bolo super! Vždy sa teším, keď vidím, že sa tam žiaci môžu ukázať, že tam škola žije a dáva priestor talentom. Človek sa tam naučí nielen hrať na nástroj alebo kresliť, ale aj vystupovať, nebáť sa publika, a to je podľa mňa fakt cenné. Aj to prostredie tam bolo celkom príjemné, taká rodinná atmosféra, aj keď je to škola. Ale potom sú aj také veci, čo ma občas mrzelo, alebo mi prišlo, že by mohli byť lepšie. Niekedy som si pripadala, že tých detí je tam proste strašne veľa. Hlavne v tých skupinových predmetoch, to je potom tak, že si prídeš na rad možno raz za dlhší čas, kým sa učiteľ venuje ostatným. A viem, že to asi inak nejde, ale občas tam bola taká nuda, že polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, kým tí šikovnejší, alebo tí čo hrali na nejakom inom nástroji ako ja, mali svoju chvíľku slávy. Aj tie priestory… no, nebolo to nič extra moderné, skôr taká klasika, akú si pamätám z detstva. Nič čo by ťa nejako extra nadchlo, ale zase ani žiadna hrôza, že by si tam trpela. Len som si občas hovorila, že by to chcelo niečo nové, taký svieži vietor, možno nejaké lepšie vybavenie. A občas mi prišlo, že sa tam moc tlačilo na výkon, na nejaké výsledky a skúšky. Chápem, že chcú, aby sme boli dobrí, ale občas to bolo dosť stresujúce. Celkovo to však nie je tak, že by som to tam neznášala. Mali sme tam aj kopec srandy, a vďaka tomu, že som tam chodila, som si našla aj super kamarátov, s ktorými sa stretávam doteraz. Tie chvíle, keď sa nám niečo podarilo, ten pocit radosti, keď si niečo dotiahla do konca, tak to bolo na nezaplatenie. Taký pocit uspokojenia. Ale zas, keby som si mala vybrať znova, asi by som si lepšie rozmyslela, aký odbor si vyberiem a či mi to stojí za ten občasný stres.

   Pridať reakciu