Meno: Základná umelecká škola Antona Cígera
Adresa: Hviezdoslavova 12, Kežmarok, 06001
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: –
Škola zameraná na umelecké vzdelávanie poskytuje základy v rôznych umeleckých disciplínach pre deti a mládež, s cieľom rozvíjať ich tvorivé schopnosti a kultúrne povedomie prostredníctvom systematickej výučby. Táto inštitúcia, známa ako Základná umelecká škola Antona Cígera, sídli v Kežmarku na adrese Hviezdoslavova 12 a ponúka štúdium v štyroch hlavných odboroch: hudobnom, tanečnom, výtvarnom a literárno-dramatickom. V hudobnom odbore sa žiaci venujú hre na rôzne hudobné nástroje, solféggiu a teórii hudby, s možnosťou zapojenia sa do komornej hry či zborového spevu. Tanečný odbor sa zameriava na osvojenie si techník klasického, moderného a ľudového tanca. Výtvarný odbor rozvíja vizuálnu gramotnosť prostredníctvom kresby, maľby, grafiky, modelovania a dejín výtvarného umenia, pričom literárno-dramatický odbor sa sústreďuje na rozvoj výrazových schopností, reči, javiskového pohybu a dramatickej tvorby. Pedagogický proces akcentuje individuálny prístup k žiakom a podporuje ich účasť na verejných vystúpeniach, výstavách a súťažiach, čo im umožňuje prezentovať svoje nadobudnuté zručnosti. Škola sa snaží pripravovať žiakov nielen na prípadné pokračovanie v štúdiu na stredných a vysokých umeleckých školách, ale aj na aktívne vnímanie umenia a kultúry v každodennom živote. Základná umelecká škola Antona Cígera je plne organizovaná škola.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Nesleduje sa
- Kód: 036159026
- Eduid: 100012017
- Orientačný počet žiakov: 794
- Školu nájdete v meste alebo obci Kežmarok, okres/obvod Kežmarok, Prešovský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Tak som si tak spomínala na moje roky na tej zuške v Kežmarku, na Hviezdoslavovej, a teda poviem vám, bol to celkom zážitok. Keď som tam nastúpila, bola som plná očakávaní, lebo som vždy chcela hrať na nejaký nástroj a proste si tam chodiť po škole, niečo tvoriť. Prvé, čo mi hneď napadne, sú tie priestory. Mám pocit, že niektoré triedy boli v pohode, taká klasika, ale niektoré si už pýtali nejakú tú renováciu. Predsa len, keď človek cvičí na nástroji, je fajn mať okolo seba pekné prostredie, aby ho to ešte viac bavilo. Ale zase, na druhej strane, čo sa týka nástrojov, tak tam to bolo rôzne. Niekedy sme mali pocit, že držíme v rukách nejakú starožitnosť, inokedy sa dalo celkom fajn cvičiť aj na novších kúskoch. Ale celkovo to nebolo tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to zase nie. Myslím, že sa snažili, aby sme sa niečo naučili. Čo sa mi naozaj páčilo, boli tie možnosti, čo tam človek mal. Nielen hudba, ale aj výtvarná, tanečná, taká šírka záberu, to je fakt super. Kamarátky chodili na výtvarnú a tam sa fakt vybláznili, stále nosili domov nejaké super veci. My, čo sme boli na hudbe, sme zase mali možnosť skúšať rôzne nástroje a neskôr aj hrať v nejakých súboroch, čo bolo mega. Tie naše koncerty, to bolo vždy niečo! Bolo vidieť, že vieme a aj na súťažiach sme celkom valcovali, z čoho som mala vždy dobrý pocit. Proste, nebolo to len také cvičenie si doma do šuflíka. Ale zase, aby to nebolo len o samých super veciach. Niekedy som mala pocit, že to celé ide takým starým štýlom. Akoby sa niekto zasekol v minulosti a nevedel, že existujú aj moderné metódy. Párkrát sa mi zdalo, že polovica triedy sa dosť nudila a len čakala na zvonenie, lebo to bolo také suché. Proste, ten dril bol občas strašný, cítila som sa skôr ako robot, čo má len presne zopakovať, čo ukáže učiteľ, a nie ako niekto, kto má k hudbe nájsť vlastnú cestu. S týmto nemám osobnú skúsenosť u každého pedagóga, ale u niektorých to bolo fakt únavné. A ešte jedna vec, čo mi trošku vadila, bola občasná organizácia. Občas bolo ťažké zistiť, čo a kedy bude, taký chaos trošku. Informácie sa sem-tam šírili len ústne a človek sa musel pýtať kamarátok, či náhodou niečo nezmešká. Ale zase, na druhej strane, niektorí učitelia boli naozaj srdciari, bolo vidieť, že ich tá práca baví a že chcú, aby sme sa zlepšovali. Tí vedeli človeka naozaj motivovať a vyťažiť z neho maximum, ale hlavne tak, že ho to bavilo. Vďaka nim som si z tej zušky odniesla nielen vedomosti, ale aj kopec super zážitkov a kamarátstva. Celkovo to bola taká škola života, s tými dobrými aj tými menej dobrými chvíľami.