Meno: Stredná zdravotnícka škola
Adresa: Sládkovičova 36, Prešov, 08024
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: https://szspo.edupage.org/
Táto stredná odborná škola v Prešove sa zameriava na prípravu kvalifikovaných zdravotníckych pracovníkov. Ponúka vzdelávanie v odboroch, ako sú praktická sestra, sanitár a zubný asistent, ktoré sú štruktúrované tak, aby študentom poskytli komplexné teoretické vedomosti aj praktické zručnosti nevyhnutné pre uplatnenie v zdravotníckych profesiách. Obsah výučby je koncipovaný v súlade s aktuálnymi požiadavkami sektora a zahŕňa odborné predmety doplnené o rozsiahlu praktickú prípravu. Tá prebieha nielen v špecializovaných učebniach a moderných simulovaných laboratóriách priamo v priestoroch školy, ale aj prostredníctvom riadenej klinickej praxe v partnerských nemocniciach a ďalších zdravotníckych zariadeniach v Prešove a okolí. Škola kladie dôraz na rozvoj profesionálnej etiky, zodpovednosti, efektívnej komunikácie a empatického prístupu k pacientom. Cieľom je vybaviť študentov nielen odbornými vedomosťami, ale aj mäkkými zručnosťami kľúčovými pre prácu v zdravotníctve. Absolventi sú po ukončení štúdia Strednej zdravotníckej školy Sládkovičova 36 v Prešove pripravení na priame zapojenie sa do pracovného procesu alebo na pokračovanie vo vyššom odbornom či vysokoškolskom štúdiu v zdravotníckych odboroch. Škola je plne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 000606804
- Eduid: 100012949
- Orientačný počet žiakov: 762
- Školu nájdete v meste alebo obci Prešov, okres/obvod Prešov, Prešovský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Ahojte, tak ja by som sa chcela podeliť o moje pocity zo SZŠ Sládkovičova v Prešove. Keď som tam nastupovala, mala som celkom veľké očakávania a musím povedať, že to bola jazda, občas pekná, občas fakt na nervy. Celkovo mám pocit, že som si tam prešla takou malou skúškou života, ktorá ma celkom dobre pripravila na to, čo ma čaká v práci. Čo sa mi naozaj páčilo, bola tá prax. V nemocnici alebo v nejakom zariadení som sa fakt naučila najviac a tam som si prišla na svoje. Bolo super, že sme mali možnosť vyskúšať si to všetko na vlastnej koži, nebolo to len také teoretické omieľanie. Pár učiteľov bolo úplne fantastických, takí ozajstní poklady, ktorí nielenže vedeli super vysvetliť aj tie najzamotanejšie veci, ale hlavne mali ľudský prístup a fakt im záležalo na tom, aby sme niečo vedeli a chápali. S babami v triede sme si tiež vytvorili super partiu, to bolo asi to najlepšie – keď viete, že sa máte na koho spoľahnúť a prežívať tie dobré aj zlé časy spolu. Ale potom boli aj momenty, keď som mala pocit, že mi praskne hlava alebo že len pozerám na hodinky a modlím sa, kedy už zazvoní. Niektoré predmety boli strašne nudné a suché, fakt na zabitie, a občas som mala pocit, že sa tam drvíme niečo, čo už dávno nie je aktuálne. Prístup niektorých učiteľov bol dosť odmeraný a niekedy som mala pocit, že im je úplne jedno, či to chápeme alebo nie, len si odprednášajú svoje a idú ďalej. Zdalo sa mi, že niektorí sú takí staromódni, že akoby učili ešte v minulom storočí a nevedeli sa prispôsobiť novým veciam. Celkovo to bolo dosť náročné, občas som cítila fakt obrovský tlak, či už zo štúdia, alebo z tej celej atmosféry. Niekedy bola aj komunikácia s nejakými tými úradnými vecami dosť frustrujúca, človek mal pocit, že behá od dverí k dverám a nič nevybaví. Vybavenie školy sa mi tiež občas zdalo, že by si už zaslúžilo nejakú poriadnu rekonštrukciu alebo aspoň modernizáciu, ale zase chápem, že to asi nie je len tak. Napriek všetkému, myslím si, že to bola dôležitá etapa a niečo ma tam naučili, hlavne tú húževnatosť.