Meno: Škola umeleckého priemyslu Ladislava Bielika
Adresa: Vajanského 23, Levice, 93401
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: https://suplbielika.edupage.org/
Škola sa zameriava na rozvoj kreatívneho myslenia a praktických zručností v oblasti umeleckého priemyslu, pripravujúc študentov na pôsobenie v rôznych odvetviach kreatívneho priemyslu. V rámci štúdia ponúka odbory ako grafický dizajn, fotografický dizajn a animovaná tvorba, pričom kladie dôraz na prepojenie umeleckej invencie s technologickými postupmi a požiadavkami trhu. Žiaci si osvojujú prácu s moderným softvérom, ale aj tradičnými výtvarnými technikami a materiálovou bázou v špecializovaných ateliéroch. Výučba kombinuje teoretické základy s intenzívnou praktickou prácou na projektoch, často s využitím zadania z reálneho prostredia, čo im umožňuje získať reálne skúsenosti a budovať portfólio. Cieľom je nielen technická zručnosť, ale aj schopnosť kritického myslenia a inovatívneho prístupu k riešeniu kreatívnych úloh. Táto stredná odborná škola, Škola umeleckého priemyslu Ladislava Bielika, sídliaca na adrese Vajanského 23 v Leviciach, podporuje účasť študentov na rôznych súťažiach a prezentáciách ich tvorby. Škola je úplne organizovanou strednou odbornou školou.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 017053889
- Eduid: 100005549
- Orientačný počet žiakov: 150
- Školu nájdete v meste alebo obci Levice, okres/obvod Levice, Nitranský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Tak som sa rozhodla, že sem napíšem pár slov o tej ŠUP-ke v Leviciach. Vieš, ako študentka som tam strávila dosť času a mám na to také… svoje spomienky a pocity. Keď si na tú školu spomeniem, prvé, čo mi vyskočí, je tá zvláštna atmosféra, čo tam panuje. Cítiš tam proste, že to nie je obyčajná škola. Tie ateliéry, to je úplne iný svet. Tam som sa naozaj cítila vo svojom živle. Je tam síce niekedy bordel, ale taký tvorivý bordel, vieš? Mali sme tam dosť miesta na tvorenie a aj keď sa občas bojovalo s nedostatkom materiálu, vždy sa nejako vyriešilo a vymysleli sme niečo. Na tomto mieste som naozaj cítila, že sa moje ruky rozviazali a že môžem tvoriť. To je asi najväčšie plus, čo si odtiaľ odnášam. Mala som fakt šťastie na pár úžasných učiteľov, hlavne tých na odborných predmetoch. Tí proste žili tým, čo učili. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale naozaj sa snažili naučiť nás rozmýšľať, vidieť veci inak a posúvať sa. To mi hrozne chýba teraz, tá ich vášeň. A super bolo aj to, že tam človek stretne kopec podobne zmýšľajúcich ľudí. Tých, čo vedia oceniť niečo iné ako len dobré známky z matiky alebo slovenčiny. No ale aby som bola úprimná, nie všetko bolo ružové. Priznám sa, že niektoré tie všeobecné predmety boli pre mňa hotové peklo. Niežeby som nebola snaživá, ale občas som mala pocit, že polovica triedy sa nudila a len čakala na zvonenie. Niekedy sa mi zdalo, že niektorí učitelia už stratili tú iskru a proste si to len tak odprednášajú a je im jedno, či to niekoho zaujíma. S tým, že by mi chýbala nejaká extra motivácia na týchto hodinách, nemám osobnú skúsenosť, ale z počutia viem, že to tak občas bolo. A tá budova, hoci má svoje čaro, tak sem-tam by to chcelo poriadnu rekonštrukciu. Mám pocit, že na niektorých miestach to proste chátra a je to škoda, lebo by to mohlo byť oveľa krajšie a inšpiratívnejšie. Niektoré veci okolo organizácie mi tiež prišli trochu… pomalé, niekedy dokonca zbytočne komplikované. Človek sa občas na niečo nadčaká alebo má pocit, že by to šlo oveľa jednoduchšie. A čo sa týka uplatnenia po škole, to je taká zvláštna kapitola. Zdá sa mi, že ak človek nechce ísť hneď na vysokú školu, tak to vie byť celkom boj. Ale to je asi problém viacerých umeleckých škôl, že cesta po maturite nie je vždy rovná. Aj napriek tomu všetkému to pre mňa bolo obdobie, ktoré ma strašne veľa naučilo a formovalo. To sa nedá poprieť.