Súkromná ZŠ pre žiakov s autizmom Juhoslovanská 2, Košice-Sídlisko Ťahanovce

⭐ Vložené recenzie

1. Vieš čo, poviem ti to takto. Keď som riešila, kam dať malú, hlavou mi vŕtala tá Súkromná ZŠ pre žiakov s autizmom na Juhoslovanskej v Košiciach-Sídlisku Ťahanovce. Počula som na ňu kadečo, ako to už býva, keď ideš po nejakých fórach pre rodičov alebo keď sa s niekým bavíš, kto má podobné starosti. Na začiatku som bola celkom nadšená. Teda, na papieri to vyzeralo fakt lákavo. Všade sa skloňuje individuálny prístup, malé triedy, špecializovaní ľudia. A toto je pre mňa úplne kľúčové, vieš, lebo naše deti potrebujú proste niečo iné, než bežnú školu, kde sa len stratia v dave. Mala som pocit, že tam sa konečne niekto na ňu pozrie ako na seba, s jej špecifickými potrebami. A fakt, v niektorých veciach to aj sedelo. Napríklad som videla, že sa snažia používať rôzne pomôcky, ktoré doma poznáme, a to je super, lebo to deťom aspoň trochu uľahčuje adaptáciu. Nebolo to tak, že by ich len hodili do vody a hotovo. Ale zase, ako to už býva, nie všetko je ružové. Prišla som na to, že aj keď sa hovoria o nejakých extra špeciálnych terapiách alebo prístupoch, nie vždy to v praxi funguje tak, ako si človek predstavuje. Akoby to niekedy bolo viac na papieri než v skutočnosti. Sem-tam sa mi zdalo, že niektoré veci sa len premenovali, ale podstata ostala podobná. Niekedy som mala pocit, že polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, lebo to proste nebolo pre nich. A to je pri autizme fakt smola, lebo keď ich niečo nechytí, tak to je proste stratený čas. Čo sa týka komunikácie s rodičmi, to bolo také, že raz lepšie, raz horšie. Občas som mala pocit, že sa o veciach musím vyslovene doprosovať, inokedy to bolo v pohode. Je jasné, že majú plné ruky práce, ale predsa len, informácie o mojom dieťati sú pre mňa najdôležitejšie. S týmto konkrétnym nemám osobnú skúsenosť, ale počula som od iných mamičiek, že občas mali pocit, že sa ich dieťa posúva menej, než očakávali, a že sa im nedostalo dostatočného vysvetlenia, prečo je to tak. Celkovo je to taký kolotoč. Na jednej strane je tam obrovská snaha a to si vážim. Vedia, že tieto deti sú iné a snažia sa. Ale na druhej strane, asi nie je možné uspokojiť potreby každého jedného dieťaťa s autizmom, lebo proste každý je iný. A to sa potom niekedy prejaví tak, že aj keď sa snažia, nemusí to stačiť. Alebo to niekomu sadne, inému vôbec. Je to ťažké, lebo človek vkladá do takej školy obrovské nádeje a potom keď sa niečo nevydarí, tak to proste zamrzí.

   Pridať reakciu