Súkromná základná umelecká škola Vladimíra Pánika Chlebnice 134, Chlebnice

⭐ Vložené recenzie

1. Keď som si tak spomínala na časy, čo som strávila v tej Súkromnej základnej umeleckej škole Vladimíra Pánika v Chlebniciach, tak mi napadlo, že by som o tom mohla niečo napísať. Veď predsa len, človek tam strávi celkom dosť času a má z toho nejaké pocity. Na jednej strane musím povedať, že som tam natrafila na pár učiteľov, ktorí boli naozaj srdciari. Videla som na nich, že ich to baví, keď nám niečo vysvetľujú, venujú sa nám a snažia sa nás fakt niečo naučiť. Sú takí, čo prišli s elánom, vedeli rozprúdiť debatu a človek sa na ich hodiny naozaj tešil. Pamätám si, ako sme mali takú super atmosféru, kde sa nikto necítil trápne, keď niečo nevedel alebo potreboval pomôcť. Proste sa tam makalo, ale takým príjemným spôsobom a s úsmevom. Bolo super, že sme mali aj celkom dosť príležitostí vystupovať a ukázať, čo sme sa naučili. To je pre mladého človeka dosť motivujúce, keď vidí, že jeho práca má nejaký zmysel a môže sa ňou pochváliť. Mám pocit, že v niektorých odboroch sa naozaj snažili podchytiť naše silné stránky a rozvíjať ich. Ale potom sú zas veci, ktoré ma tak trochu hnevali alebo ma prinútili zamyslieť sa. Mám pocit, že niektoré tie priestory už majú naozaj svoje roky a bolo to na nich dosť vidieť. Nie žeby to bolo nejako strašné, ale občas mi prišlo, že by to chcelo taký nejaký svieži vietor, nejakú tú rekonštrukciu alebo aspoň modernejšie vybavenie, nech sa to trošku oživí. Niektoré tie učebne pôsobili takým unaveným dojmom. A občas mi to prišlo aj s tou komunikáciou také… no, nie úplne ideálne. Ako rodič som občas mala pocit, že sa musím dosť pýtať a informácie neboli vždy hneď dostupné. Nie žeby neboli ochotní odpovedať, ale občas som si pripadala ako taký malý detektív, čo musí všetko vyňúrať sama. A ešte k tým učiteľom – aj keď som hovorila, že niektorí sú fakt super, tak sa našli aj takí, u ktorých mi prišlo, že už ich to tak nebaví. Jasné, každý má horší deň a nikto nemôže byť vždy na sto percent, ale keď polovica triedy drieme a čaká na zvonenie, lebo hodina je len o tom, že ti niekto niečo prečíta z knihy alebo si odpracuje svoje bez štipky záujmu, tak to nie je úplne ono. Vtedy som si hovorila, že prečo tam vlastne som a či to má zmysel. Na druhej strane, zase sa mi páčilo, že sme mali aj celkom dosť slobody v tom, čo sme chceli robiť, ak sme sa chceli venovať niečomu konkrétnemu, tak sa snažili nám vyjsť v ústrety, čo je zase super. Ale to je len môj osobný pocit a moja skúsenosť, možno iní mali iné a všetko vnímali inak. Ja som to takto vnímala a určite je to o tom, na ktorého učiteľa človek natrafí a aký odbor si vyberie. Každý má svoj štýl, že?

   Pridať reakciu