Súkromná základná umelecká škola Ul. 1. mája 137/3, Báhoň

⭐ Vložené recenzie

1. Takže, rozhodla som sa, že napíšem pár riadkov o Súkromnej základnej umeleckej škole na Ulici 1. mája v Báhoni, lebo to je taká menšia škola a myslím si, že pre rodičov, čo hľadajú niečo pre svoje deti, je dobré vedieť, čo môžu čakať. Mám pocit, že v takýchto menších obciach je každá možnosť pre deti na nezaplatenie, ale zase na druhej strane, človek očakáva aj nejakú kvalitu, keď už do toho ide. Keď sme tam začínali, teda moje dieťa, bola som celkom nadšená. Počula som, že *niektorí* učitelia sú naozaj srdciari a na deťoch im záleží. A zo začiatku to tak aj bolo, teda v niektorých odboroch. Moje dieťa sa vždy tešilo na hodiny, bolo to pre neho také svetielko v týždni, hlavne to kreatívne vyžitie. Páčilo sa mi, že aj keď je to súkromná škola, tak to tam nepôsobí nejako snobsky, skôr tak domácky. A tie priestory mi prišli celkom fajn, také funkčné, nič prehnané, ale na bežnú výučbu úplne stačili. Občas boli aj nejaké menšie vystúpenia či vernisáže, čo bolo super, lebo dieťa malo pocit, že to, čo robí, má zmysel a že to môže ukázať aj iným. Taký ten pocit pýchy, keď vidíš svoje dieťa na pódiu, aj keď je to len v malom kultúrnom dome, je na nezaplatenie. Ale potom, po nejakom čase, mi začalo vŕtať v hlave pár vecí. Mám pocit, že niekedy sa stratil ten prvotný entuziazmus, hlavne v niektorých predmetoch. Z môjho pohľadu to nie vždy vyzeralo tak, že by tam učitelia išli do hĺbky, alebo že by sa naozaj snažili každé dieťa rozvíjať individuálne. Niekedy sa mi zdalo, že hodiny idú takým tempom, že polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, lebo pre nich to bolo buď príliš jednoduché, alebo naopak príliš náročné a nikto sa im nevenoval. Necítila som, že by sa vždy hľadala cesta, ako motivovať každého študenta, aby sa naozaj chytil a posúval. Nehovorím, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale ten iskrivý prístup, kedy dieťa chytí múza, mi tam chýbal. Tiež som mala občas problém s komunikáciou. Nie vždy bolo úplne jasné, čo sa deje, keď sa zmenil rozvrh alebo boli nejaké špeciálne akcie. Niekedy som si musela sama zisťovať informácie, čo mi príde trochu nepraktické. A v neposlednom rade, samozrejme, sú tu financie. Keďže je to súkromná škola, človek platí a očakáva za to určitú úroveň. A ja som si občas naozaj kládla otázku, či ten pomer ceny a toho, čo dieťa naozaj dostalo, bol vyvážený. Lebo keď som videla, že môj syn alebo dcéra už nejdú na hodinu s takou radosťou ako predtým, človek začne premýšľať, či to má celé zmysel. Je to proste taký zvláštny pocit, keď sa spočiatku tešíte a potom to trochu opadne.

   Pridať reakciu