Meno: Súkromná základná umelecká škola Nobela
Adresa: Hlavná 369/91, Hrabušice, 05315
Zriaďovateľ: Súkromník
Web: www.zusnobela.sk
Táto vzdelávacia inštitúcia sa zameriava na komplexný rozvoj umeleckých schopností detí a mládeže prostredníctvom výučby v rôznych umeleckých odboroch. Žiaci, pod vedením kvalifikovaných pedagógov, majú možnosť venovať sa hudobnému, tanečnému, výtvarnému a literárno-dramatickému umeniu. Výučba prebieha podľa platného štátneho vzdelávacieho programu pre základné umelecké školy, čo zabezpečuje štandardizovaný a systematický prístup k umeleckému vzdelávaniu. Deti sa učia prostredníctvom kombinácie individuálnych hodín, napríklad v hre na hudobný nástroj, a skupinových aktivít, ako sú súborové hry, zborový spev, tanečné choreografie, teória hudby alebo výtvarné dielne. Dôraz sa kladie na rozvoj kreativity, individuálneho talentu, technických zručností a estetického cítenia. Škola poskytuje priestor na pravidelnú prezentáciu nadobudnutých zručností a vedomostí na interných žiackych koncertoch, vernisážach výstav a verejných vystúpeniach. Cieľom je nielen umelecká výchova, ale aj formovanie osobnosti, kultivácia prejavu a objavovanie trvalého vzťahu k umeniu. Sídli v obci Hrabušice na adrese Hlavná 369/91 a je známa pod názvom Súkromná základná umelecká škola Nobela. Ako plnohodnotná umelecká škola funguje ako úplne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Nesleduje sa
- Kód: 042392586
- Eduid: 100017246
- Orientačný počet žiakov: 312
- Školu nájdete v meste alebo obci Hrabušice, okres/obvod Spišská Nová Ves, Košický.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Jasné, tu je recenzia vytvorená podľa tvojich pravidiel: Keď sme hľadali pre dcéru nejakú umeleckú školu, táto v Hrabušiciach na Hlavnej nám padla do oka. Zvonku to vyzeralo fajn, celkom moderné, a počula som nejaké dobré ohlasy, tak sme si povedali, že to skúsime. Prvý dojem bol celkom fajn, dcéra sa tešila a zo začiatku chodila na hodiny s veľkým nadšením. Mali sme šťastie, že sme natrafili na pár učiteľov, z ktorých bolo naozaj cítiť, že ich to baví a chcú deťom niečo odovzdať. Nebolo to len také to klasické odsedím si a idem domov. Videla som, že sa snažia, pripravovali pre deti rôzne vystúpenia a akcie, čo bolo super, lebo dcéra mala aspoň nejakú motiváciu a mohla ukázať, čo sa naučila. Párkrát do roka bola nejaká besiedka alebo malá výstava, a to bolo vždy milé. Na druhej strane, postupom času som si začala všímať aj veci, ktoré mi už tak nesedeli. Mám pocit, že nie každý tam bol rovnako zapálený pre vec. Pri niektorých hodinách som mala dojem, že sa len tak odučia, aby sa splnila povinnosť, a decká sa tam v podstate nudili a čakali na koniec. Čo ma ale občas dosť hnevalo, bol taký všeobecný chaos v komunikácii. Informácie o zmenách v rozvrhu alebo o nejakých podujatiach sa ku mne často dostali na poslednú chvíľu, alebo skôr takou okľukou cez iných rodičov, než aby prišlo nejaké oficiálne oznámenie. Človek potom nevedel, na čom vlastne je. Celkovo z toho mám také zmiešané pocity. Zdá sa mi, že strašne veľa záleží na tom, ku komu konkrétne sa dieťa dostane. Sú tam ľudia, ktorí sú naozaj šikovní a pre deti by urobili prvé posledné, no potom sú tam aj takí, pri ktorých to nadšenie akosi nevidno. Počula som od iných mamičiek, že v niektorých odboroch je to vraj lepšie, v iných zase horšie, ale s tým nemám priamu skúsenosť. Takže je to asi trochu aj o šťastí.