Meno: Spojená škola internátna
Adresa: M. Urbana 160/45, Námestovo, 02901
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: https://ssino.edupage.org/
Škola poskytuje komplexné vzdelávanie a výchovu pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pokrývajúc etapu materskej školy, základnej školy (variant A a B), praktickej školy a odborného učilišťa. Pedagogický prístup je založený na individuálnych vzdelávacích programoch, rešpektujúcich špecifické potreby každého žiaka. Dôraz sa kladie na rozvoj kľúčových kompetencií a praktických zručností potrebných pre maximálnu možnú mieru samostatnosti v živote. Vzdelávanie je určené pre deti s mentálnym postihnutím rôzneho stupňa, s viacnásobným postihnutím a s poruchou autistického spektra. Súčasťou zariadenia je internát, ktorý zabezpečuje celodennú starostlivosť a výchovno-vzdelávaciu činnosť aj mimo vyučovania, vrátane rozvoja sociálnych a sebaobslužných zručností. Žiaci majú k dispozícii špeciálno-pedagogickú, logopedickú a psychologickú podporu. Táto inštitúcia, známa ako Spojená škola internátna M. Urbana 160/45 v Námestove, sa zameriava na vytvorenie podporného prostredia, kde sa prostredníctvom cielenej práce pedagógov a vychovávateľov podporuje celostný rozvoj osobnosti žiaka. Vyučovanie prebieha v malých skupinách s využitím špecifických učebných pomôcok a metód prispôsobených individuálnym možnostiam žiakov. Z organizačného hľadiska je zariadenie úplne organizovanou školou.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 037982702
- Eduid: 100017456
- Orientačný počet žiakov: 74
- Školu nájdete v meste alebo obci Námestovo, okres/obvod Námestovo, Žilinský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
No, tak keď sa na to tak spätne pozriem, na Spojenú školu internátnu M. Urbana v Námestove, mám z toho taký… no, dosť zvláštny mix pocitov. Pamätám si, ako som tam prišla, celkom vydesená z toho, že budem ďaleko od domu. A práve ten internát, to je asi to prvé, čo mi napadne. Na jednej strane to bola sranda, lebo sme tam boli všetky spolu a tie večerné pokecy s babami na izbe mi naozaj chýbajú. Stali sa z nás také sestry, čo je asi najväčšie plus celého toho internátneho života. Ale zase, boli tam aj chvíle, kedy som mala pocit, že tie pravidlá sú pre nás, už skoro dospelé dievčatá, fakt prehnané. Často sme mali pocit, že nás kontrolujú na každom kroku, a občas som si pripadala ako v nejakom pionierskom tábore. A jedáleň? No, povedzme, že som sa naučila oceniť maminkinu kuchyňu a občas som radšej ani nevedela, čo to mám na tanieri. Ale zas, nebola som tam predsa pre jedlo. Čo sa týka samotného vyučovania, tam sa to dosť líšilo. Niektoré predmety boli naozaj super, hlavne tie odborné, kde sme sa učili veci, ktoré človek fakt využije v praxi. Mali sme tam vybavenie, ktoré sa mi zdalo celkom moderné, a keď sme niečo robili, tak som z toho mala pocit, že nás pripravujú na to, čo nás čaká vonku v reálnom živote. To bolo fakt cenné a vďaka tomu som sa vôbec nebála ísť potom hľadať prácu. No ale potom, samozrejme, boli aj hodiny, kde to bolo čisté utrpenie. Niekedy som mala pocit, že polovica triedy len tak prežíva a čaká na zvonenie, lebo to bolo nudné a tak nejak odtrhnuté od reality. Nehovorím, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to nie, ale proste niektorí učitelia už tam asi len dožívali a tá ich motivácia nejako nás nadchnúť, tá už dávno zhasla. Videla som to aj na spolužiačkach, ako sa im len tak klipkajú oči od únavy a nezáujmu. Ale zase, ak mám byť úprimná, vďaka tomu, že sme tam boli taká komunita, vždy sa našiel niekto, kto pomohol. Či už s učením, keď som niečomu nerozumela, alebo len tak, keď som mala depku z nejakého testu. Ten pocit spolupatričnosti, to je asi niečo, čo si ponesiem celý život. Aj keď občas to bolo na nervy, vždy sa našla nejaká zábava alebo nejaké spoločné akcie, ktoré tie nudné dni premenili na niečo lepšie. Celkovo to bola taká škola života, nielen tá študijná. Naučila som sa samostatnosti, a to je podľa mňa fakt dôležité.