Spojená škola internátna M. R. Štefánika 140, Vranov nad Topľou

⭐ Vložené recenzie

1. Keď som sem nastupovala, mala som taký divný pocit. Vieš, predsa len internátna škola, to je iné ako chodiť domov každý deň. Ale tak, povedala som si, že to skúsim. A úprimne, boli chvíle, kedy to bolo super a potom také, kedy som si hovorila, že či som spravila dobre. Čo sa týka učenia, tak to bolo všelijaké. Niektoré predmety ma fakt bavili a bolo vidieť, že aj učiteľov to teší, keď nás niečo nové naučia. Vtedy to nebolo len o tom, že by nám niečo odrapkávali z knihy. Ale potom boli aj takí, pri ktorých som mala pocit, že už sú z toho unavení, alebo že im je jedno, či to pochopíme, alebo nie. To bolo dosť demotivujúce, lebo polovica triedy sa potom len tak prehadzovala na stoličkách a čakala na zvonenie. Ale na druhej strane, ak si sa chcela niečo naučiť, tak sa dalo. Hlavne tí, čo nás pripravovali na prax, tí boli väčšinou v pohode a ukázali nám fakt užitočné veci, nie len teóriu. Prax, to bola iná kapitola. Mne osobne sa najviac páčilo, keď sme mohli ísť von, do nejakých skutočných podnikov vo Vranove alebo aj ďalej. Tam sa človek fakt naučil, ako to chodí, ako komunikovať s ľuďmi, čo robiť, keď nastane nejaký problém. Nebolo to také, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, alebo robili len nejaké teoretické cvičenia, to nie. Ale zase, niekedy mi prišlo, že sa niektorí žiaci len tak flákali a nikto to nejako extra neriešil, čo ma dosť štvalo, lebo tí, čo chceli niečo dokázať, si to potom museli odpracovať za všetkých. A potom internát, to je kapitola sama o sebe. Žiť tam s babami, to bola niekedy sranda, inokedy dosť peklo. Našli sa super kamošky, s ktorými som sa smiala do rána, ale aj také, čo sa hádali pre každú blbosť. Niektoré tety vychovávateľky boli fakt zlaté, vedeli poradiť, pomôcť, keď nám bolo smutno za domovom. Ale boli aj také, čo na nás kričali za každú maličkosť a človek sa tam potom cítil ako vo väzení. Ale tak, nejaké pravidlá musia byť, to chápem. Celkovo to bolo také, že si človek musel zvyknúť na to spoločné bývanie a na tú disciplínu, čo tam bola. Ale zase, to dalo veľa do života, naučíš sa byť samostatnejšia a vychádzať s rôznymi ľuďmi. Mám pocit, že je to škola pre tých, ktorí vedia, čo chcú, a sú ochotní si to vybojovať. Ak budeš len pasívne sedieť, tak sa asi moc neposunieš. Ale ak budeš aktívna a budeš sa pýtať a hľadať príležitosti, tak sa dajú nájsť aj naozaj super učitelia a zážitky, ktoré ti do života fakt niečo dajú. Niekedy mi prišlo, že je tam taká zvláštna atmosféra, lebo tam boli fakt rôzni žiaci s rôznymi príbehmi a potrebami, ale to je asi normálne pri spojenej škole. Človek si nájde to svoje, ak chce.

   Pridať reakciu