Meno: Spojená škola internátna
Adresa: Duchnovičova 479, Medzilaborce, 06801
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: https://ssimlaborce.edupage.org/
Vzdelávacia inštitúcia v Medzilaborciach poskytuje komplexné vzdelávanie od primárneho stupňa základnej školy až po stredoškolské odbory, často s dôrazom na praktické zručnosti a prípravu na profesijný život. Súčasťou jej infraštruktúry je aj internát, ktorý zabezpečuje celodennú starostlivosť a ubytovanie pre žiakov, pochádzajúcich z rôznych regiónov alebo tých, ktorí vyžadujú špecifický výchovný prístup. Vyučovací proces sa zameriava na individuálne potreby každého žiaka, pričom sú kladené dôraz na rozvoj kľúčových kompetencií a životných zručností. Pedagogický zbor pracuje s diferenciáciou výučby a využíva špecializované metódy, aby podporil učebný pokrok a osobnostný rast. Okrem akademického rozvoja sa škola snaží o posilnenie sociálnych interakcií a sebestačnosti. Internátny režim dopĺňa vzdelávanie o voľnočasové aktivity a podporuje rozvoj záujmov prostredníctvom riadených činností po vyučovaní. Táto inštitúcia, známa ako Spojená škola internátna Duchnovičova 479, je situovaná v meste Medzilaborce a snaží sa vytvoriť podporné prostredie pre svojich študentov. Škola je plne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 050617265
- Eduid: 100017804
- Orientačný počet žiakov: 39
- Školu nájdete v meste alebo obci Medzilaborce, okres/obvod Medzilaborce, Prešovský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
No, tak keď som si mala vybrať strednú, priznám sa, že Spojená škola internátna Duchnovičova v Medzilaborciach mi prišla celkom zaujímavá. Predsa len, internát je taká kapitola sama o sebe, a to ma lákalo aj trochu desilo zároveň. Mám pocit, že sa mi splnilo aj jedno, aj druhé. Na internáte to bolo občas fakt na nervy, hlavne tie pravidlá. Niekedy som si pripadala ako v nejakom väzení, lebo pomaly ani na krok bez povolenia. Ale zase na druhej strane, tam som spoznala strašne super ľudí a tie kamarátstva, čo tam vznikli, tie sú asi to najcennejšie, čo si odtiaľ beriem. Taký ten pocit, že sme v tom všetci spolu a držíme si chrbát, to bolo na nezaplatenie. Čo sa týka jedla, tak to bolo také… no, povedzme, že som sa naučila oceniť aj suchý rožok z vlastných zásob. Niektoré jedlá boli fajn, ale väčšinou to bolo také, že som si len z povinnosti nabrala a modlila sa, aby som to prežila. Samotné štúdium bolo tiež taká kolíska. Niektorí učitelia boli fakt úžasní, vidno, že ich to baví a snažia sa nám niečo dať. Na tých hodinách som mala pocit, že sa niečo naozaj učím, nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas. Vedeli nás zaujať, hovorili o veciach, ktoré nás reálne zaujímajú a aj sme sa veľa pýtali. Hlavne prax bola pre mňa niečo, čo ma naozaj bavilo. Tam som cítila, že tie ruky dostali zabrať, ale aj že sa učím niečo, čo budem môcť použiť aj v reálnom živote, nie len suchú teóriu z kníh. Bola som prekvapená, ako sa dokázali prispôsobiť, keď sme mali rôzne úrovne alebo nejaké špecifické potreby, to bolo celkom fajn. Ale potom boli aj také dni a hodiny, kedy som mala pocit, že čas sa tam zastavil a už nikdy neodbije zvonenie. Niekedy to bolo celé také, že polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, lebo to bolo proste nudné, alebo sa preberalo niečo, čo mi prišlo už úplne mimo aktuálne dianie. To ma dosť demotivovalo. Niekedy som si hovorila, že načo sa toto vlastne učím, keď to už nikde v praxi nevyužijem. Aj to vybavenie školy, jasné, nie je to žiadna super moderná budova, ale vidno, že sa snažia ju udržiavať. Celkovo, mám pocit, že tá škola má svoje muchy, ale zároveň aj veľa silných stránok, hlavne čo sa týka tých praktických vecí a ľudí, ktorých tam človek stretne.