Meno: Spojená škola internátna
Adresa: Červeňova 42, Nitra, 94901
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: ssicervenovanr.edupage.org
Poskytuje komplexné vzdelávanie a starostlivosť deťom a žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Vzdelávanie prebieha na rôznych úrovniach – od materskej školy pre deti s narušeným vývinom, cez základnú školu, až po stredné školy, konkrétne praktickú školu a odborné učilište. Cieľom je príprava žiakov na život a uplatnenie v spoločnosti prostredníctvom rozvoja praktických zručností, sebaobslužných činností a sociálnej interakcie. Vyučovanie je prispôsobené individuálnym schopnostiam a tempu každého žiaka, pričom sa kladie dôraz na špecifické pedagogické metódy, individuálne výchovno-vzdelávacie programy a terapeutické prístupy. Škola disponuje tímom špeciálnych pedagógov, logopédov a školských psychológov, ktorí zabezpečujú komplexnú podporu. Súčasťou zariadenia je internát, ktorý poskytuje celodennú starostlivosť a výchovu, čím podporuje rozvoj sebaobslužných činností a socializáciu žiakov aj mimo vyučovania. Snaží sa vytvárať podnetné prostredie pre osobný rozvoj každého dieťaťa. Nachádza sa v Nitre na adrese Červeňova 42 a jej plný názov je Spojená škola internátna Červeňova 42. Škola je plne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 000162868
- Eduid: 100017433
- Orientačný počet žiakov: 30
- Školu nájdete v meste alebo obci Nitra, okres/obvod Nitra, Nitranský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Takže, ako to vlastne vyzerá v takej Spojenej škole internátnej na Červeňovej v Nitre? Poviem ti, keď som sem prišla prvýkrát, mala som taký stiahnutý žalúdok, predsa len, nie je to len taká obyčajná škola. Ale rýchlo som zistila, že to má aj svoje plusy, a teda aj mínusy, ako všetko v živote. Čo sa mi naozaj páčilo a čo musím oceniť, je, že tu sa naozaj snažia. Myslím tým, že niektorí učitelia sú fakt zlatí a vidno, že im na nás záleží. Necítila som sa tam taká stratená ako v nejakej obrovskej škole, kde by som bola len jedno číslo z davu. Tu je to o dosť osobnejšie, keďže sme v triedach menej a dá sa k nám pristupovať tak nejako individuálne. Keď som niečo nechápala, vždy sa našiel niekto, kto mi to trpezlivo vysvetlil, aj desaťkrát. To bol pre mňa obrovský rozdiel a mám pocit, že bez toho by som sa asi nikam nepohla. Aj v internáte, kde sme bývali, bol celkom dobrý pocit komunity. Dievčatá si pomáhali, vychovávateľky sa snažili, aby sme mali nejaký program, aj keď nie vždy to vyšlo. Dala sa tam celkom fajn prečkať puberta a mať pocit akéhosi bezpečia, že niekto na teba dáva pozor. Ale zas, aby som nebola len pozitívna, boli aj veci, čo ma poriadne štvali alebo mi proste vadili. Hlavne niektoré hodiny boli občas naozaj peklo, kedy polovica triedy driemala s hlavou na lavici a čakala na zvonenie. Nemám pocit, že by sa niektorí učitelia snažili nám veci nejako spestriť, proste si odbili svoje a hotovo. Niekedy som si pripadala, že na nás kašlú, lebo aj tak sme tu len my. A to ma mrzelo, lebo som vedela, že mám na viac, len ma to proste nebavilo a nedokázala som sa prinútiť. Aj tie možnosti, čo nám škola ponúkala, mi prišli občas dosť obmedzené. Keď som videla, čo robia kamošky z iných škôl, aké majú možnosti praxe alebo výletov, tak mi to bolo tak trochu ľúto. A potom je tu aj ten internát. Áno, bola tam sranda a partia, ale zároveň kopec pravidiel, ktoré mi prišli dosť prísne a niekedy aj zbytočné. Jedlo bolo, ako na internáte, raz lepšie, raz horšie, ale žiadna sláva to nebola. Niekedy som mala pocit, že sa tam žije v takej bubline, ďaleko od reálneho sveta, a to mi po čase začalo vadiť. Proste, nebolo to tak, že by to bola katastrofa, ale ani žiadny raj. Bol to skrátka taký kompromis, ktorý som musela prijať.