Špeciálna ZŠ Valova 40, Piešťany

⭐ Vložené recenzie

1. Takže, moja dcéra, Evička, chodí na tú špeciálnu základnú na Valovej v Piešťanoch už nejaký ten rok a teda, mám na to také svoje pocity, všelijaké. Keď sme ju tam dávali, človek si vždy povie, že toto je tá najlepšia voľba, lebo je to predsa len špecializovaná škola pre naše deti, ktoré potrebujú iný prístup. A musím povedať, že v niečom je to fakt super. Pamätám si, ako som sa bála, či tam nájde svoje miesto, ale celkom rýchlo si zvykla. Hlavne oceňujem takých tých pár učiteľov, ktorí tam asi fakt sú srdcom a dušou. Tí sa naozaj snažia pochopiť každé dieťa, snažia sa nájsť cestu, ako ich zaujať. Nie je to také, že by nám tam len nudne prekladali papiere alebo im púšťali filmy, aby zabili čas. Občas sa stalo, že prišli s nejakým nápadom, s projektom, čo ju naozaj chytilo a vtedy som videla, že sa teší, že to dáva zmysel. A tie terapie, čo tam majú – logopédia alebo nejaké tie cvičenia, to je pre nás na nezaplatenie. Niekedy mám pocit, že to je to jediné, čo moju dcéru posúva vpred a za to som im naozaj vďačná. A tiež, tá atmosféra, že tam sú všetky deti tak trochu iné, to im dáva pocit, že patria niekam, že sú pochopené, a to je pre mňa ako matku neskutočne dôležité. Ale potom sú aj tie dni, kedy si človek povie, že by to chcelo zmenu. Niekedy mám pocit, že tá budova by si už naozaj zaslúžila poriadnu rekonštrukciu. Vidieť na tom, že už má svoje roky a niekedy to na mňa pôsobí tak trochu… depresívne, neviem to lepšie popísať. A tiež, v dnešnej dobe, keď sú všade moderné pomôcky a technológie, občas sa mi zdá, že na Valovej trochu zaspali dobu. Vidím, ako sa Evička niekedy nudí, keď tam len sedia nad nejakými starými učebnicami a chcela by som, aby mali viac interaktívnych vecí, aby to bolo pre ne pútavejšie. Niekedy mám pocit, že niektorí z tých zamestnancov, nechcem nikoho osočovať, ale sú tam už tak dlho, že možno už nemajú tú iskru alebo sú jednoducho vyhorení. A to sa potom prenáša aj na deti, no jasné. Všimla som si, že polovica triedy sa niekedy nudila a čakala len na zvonenie. Čo sa týka komunikácie, tak s tým naším triednym sme to mali celkom fajn, vždy mi zdvihol telefón, keď sa niečo dialo. Ale mám pocit, že inak je to také… úradnícke. Človek má niekedy pocit, že sa tam riešia len tie povinné veci a na tie osobnejšie veci alebo nejaké individuálne dohody je menej priestoru, ak vôbec nejaký. A viem, že to je asi všade podobné, ale keď máte dieťa so špeciálnymi potrebami, tak tú otvorenosť a pochopenie človek proste hľadá všade a niekedy mám pocit, že tam to proste chýba. Takto to vnímam ja, ako mama, čo sa snaží pre svoje dieťa len to najlepšie a niekedy je to s tým hľadaním tej najlepšej cesty celkom náročné.

   Pridať reakciu