Špeciálna ZŠ Pribinova 16/1, Malacky

⭐ Vložené recenzie

1. No tak ja som vždy vedela, že vybrať školu pre naše dieťa, to je fuška, obzvlášť keď ide o špeciálnu. U nás doma padla voľba na túto na Pribinovej v Malackách. Mám pocit, že je to pre nášho drobca možno to najlepšie, čo sme mohli spraviť, ale mám z toho aj taký zvláštny pocit, ktorý ma občas chytá za srdce. Na jednej strane si vravím, že táto škola je pre nášho drobca možno naozaj ten najlepší prístav. Tie triedy sú tu fakt maličké, to je obrovské plus. Mám pocit, že tam sa fakt môžu venovať každému jednému dieťaťu, lebo na to je priestor aj čas, a to je presne to, čo som hľadala. Nie je to ako v bežnej škole, kde sa môj malý strácal v dave a nikto si ho nevšímal. Tu sa učiteľky naozaj snažia pochopiť ich svet, ich tempo. Naozaj, niektoré z nich sú zlaté, majú toľko trpezlivosti, že sa mi až rozum zastavuje. Vedia povzbudiť, pohladkať, keď je treba, a to je pre naše deti strašne dôležité. Často počujem, ako sa tam snažia vymýšľať nejaké aktivity mimo bežného učenia, rôzne projekty alebo aj takú terapiu, čo im pomáha. Nie je to tak, že by im len púšťali filmy, aby zabili čas, to fakt nie, snažia sa ich aj nejako potiahnuť. Ale potom je tu aj tá druhá strana, ktorá ma občas dosť trápi a premýšľam nad ňou. Keď tam prídem, tak mi príde, že tá budova je už strašne stará, a veruže aj zariadenie, čo tam majú. Niekedy mám pocit, že akoby tam zastal čas, že sa to tu nejak neposúva. Chápem, že peniaze asi nie sú nekonečné, ale predsa len, tie deti by si zaslúžili možno nejaké novšie pomôcky, niečo modernejšie, čo by ich viac zaujalo, lebo staré veci už nikoho nebavia. Potom sa mi zdá, že aj keď sa učiteľky snažia, niektoré už pôsobia tak unavene, ako keby to robili už len zo zvyku, a niekedy to deťom proste tak neiskrí v očiach. Mám pocit, že občas sa polovica triedy nudí a čaká na zvonenie, aj keď sa učiteľ snaží, viem to. Často sa zamýšľam, či sa tam moje dieťa naozaj posúva dopredu tak, ako by mohlo, alebo či to tak nejak len prešľapuje na mieste. Rozumiem, že majú svoje limity, ale niekedy mám strach, čo bude po tejto škole. Mám pocit, že sú tu síce chránení a prijímaní, ale zároveň akoby trochu odrezaní od normálneho sveta, od iných detí. Je to taký paradox, chcem pre ne bezpečie, ale zároveň aj to, aby sa raz dokázali čo najviac zaradiť, aby neboli úplne mimo. Je to proste taký boj, medzi tým, čo je pre nich dobré teraz, a čo bude dobré do budúcnosti. A ja s tým bojujem každý deň, takto to proste máme.

   Pridať reakciu