Špeciálna ZŠ pre žiakov s telesným postihnutím Mudroňova 1, Nitra

⭐ Vložené recenzie

1. No, tak musím povedať, že ako rodič mám na túto školu na Mudroňovej v Nitre taký… no, dosť silný názor. Dcérka tam chodí už nejaký čas a človek si všíma všeličo, aj to dobré, aj to, čo by mohlo byť lepšie. Začnem tým, čo je podľa mňa fakt super. Personál je tam väčšinou neskutočne trpezlivý a chápavý. Fakt mám pocit, že niektorí učitelia a hlavne asistentky sú tam pre tie deti celým srdcom. Vidím, ako sa snažia, ako sa s nimi rozprávajú, usmievajú sa, aj keď je deň asi dosť náročný. Dcérka má svojich obľúbencov a to je pre mňa znak toho, že sa tam necíti ako v nejakom… no, ako na výrobnej linke. Je to tam také osobné, cítim, že sa na ňu pozerajú ako na individualitu, nie len ako na jedného z mnohých žiakov. Páči sa mi, že sa tam zameriavajú aj na tie špeciálne cvičenia pre telíčko alebo na pomoc s rečou, viem, že to pre tie detičky potrebujú a nie všade sa k tomu dostanú takto komplexne. Keď som potrebovala niečo riešiť, väčšinou som sa vedela dohodnúť a našli sme nejaké riešenie. Ale potom sú aj veci, ktoré mi vŕtajú v hlave. Občas mám pocit, že aj keď sa snažia, niektoré metódy výučby sú možno trošku… zastaralé? Nehovorím, že nám tam púšťali filmy, aby zabili čas, to určite nie, ale niekedy sa mi zdá, že to deťom nestačí na to, aby ich to úplne pohltilo. Niekedy dcérka príde domov a hovorí, že sa v škole nudila. A keď dieťa s postihnutím povie, že sa nudí, tak je to podľa mňa dosť zlé, lebo sa potrebujú motivovať a vidieť v učení nejaký zmysel, aby sa im chcelo. Viem, že to nie je ľahké, a chápem, že majú málo pomôcok a že je tam aj veľa byrokracie, ale aj tak. Zdá sa mi, že niekedy je to tam také… statické, chýba tam možno viac pohybu alebo nejakých fakt moderných prístupov. A potom tie priestory. Áno, sú prispôsobené pre vozíčky a to je fajn, bez toho by to ani nešlo. Ale celkovo je vidieť, že budova má svoje roky. Jasné, nikto neočakáva nejaký luxus, ale občas mám pocit, že by to chcelo celkovo nejakú väčšiu investíciu. Cítim, že aj tí učitelia by možno s novšími pomôckami a v modernejšom prostredí dokázali zázraky. Tých možností na nejaké výlety alebo také tie mimotriedne aktivity je tam podľa mňa tiež dosť málo. Chápem, že je to logisticky náročné s deťmi, ktoré majú špeciálne potreby, ale taký pocit izolácie mi to občas navodzuje. Dcérka by sa určite rada pozrela aj niekam inam, než len do školskej záhrady. Celkovo je to taký… boj. Na jednej strane obrovské uznanie pre tých ľudí, ktorí tam dennodenne s deťmi pracujú a robia to s láskou. Na druhej strane mi občas príde ľúto, že to prostredie alebo niektoré prístupy by mohli byť oveľa lepšie. Človek len dúfa, že sa to postupne bude zlepšovať, lebo tie deti si zaslúžia len to najlepšie.

   Pridať reakciu