Meno: Špeciálna základná škola ako organizačná zložka Spojenej školy
Adresa: Kapušianska 2, Pavlovce nad Uhom, 07214
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: https://szspavlovce.edupage.org/
Škola v Pavlovciach nad Uhom poskytuje vzdelávanie žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, najmä s mentálnym postihnutím rôzneho stupňa. Cieľom je individuálny prístup k rozvoju každého dieťaťa, s dôrazom na jeho kognitívne, sociálne a praktické zručnosti. Výučba prebieha v menších triednych kolektívoch, čo umožňuje pedagógom venovať sa potrebám žiakov efektívnejšie a prispôsobovať metodické postupy ich individuálnym schopnostiam a tempu učenia. Okrem základných učebných predmetov sa veľká pozornosť venuje rozvoju sebestačnosti, komunikačných schopností a príprave na ďalší život, vrátane začlenenia do spoločnosti a jednoduchších pracovných činností. Súčasťou vzdelávacieho procesu sú aj podporné služby a terapie. Škola, oficiálne známa ako Špeciálna základná škola ako organizačná zložka Spojenej školy Kapušianska 2, sa snaží vytvárať podnetné a bezpečné prostredie, kde si žiaci osvojujú základné životné kompetencie. Podporuje sa rozvoj motoriky, kreativity a sociálnych interakcií. Vzdelávanie je zamerané na dosiahnutie maximálneho potenciálu každého žiaka v súlade s jeho individuálnymi možnosťami. Je neúplne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 710260946
- Eduid: 100015616
- Orientačný počet žiakov: 38
- Školu nájdete v meste alebo obci Pavlovce nad Uhom, okres/obvod Michalovce, Košický.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Keď sa môjmu dieťaťu potvrdila diagnóza, úprimne som mala v hlave len jeden veľký zmätok. Kam s ním? Ako sa mu bude dariť? A keď prišiel čas vybrať školu, boli to naozaj ťažké chvíle. O Špeciálnej základnej škole v Pavlovciach nad Uhom som počula rôzne veci, ale nakoniec sme sa rozhodli, že to skúsime. A viete čo, bol to pre mňa taký mix pocitov, že si občas hovorím, že to snáď ani nie je možné. Na jednej strane som bola naozaj rada, že tam je taký ľudský prístup. Mám pocit, že sa tam moje dieťa nestratilo v dave, ako by sa asi stalo v nejakej veľkej škole. Učitelia sa mu vážne venovali, keď niečo potreboval, a to sa mi zdalo strašne dôležité. Nebolo to také, že by ich tam nechali len tak sedieť a púšťali im donekonečna filmy, aby zabili čas, to veru nie. Oni sa naozaj snažili, aby sa deti niečo naučili, aj keď to možno nebolo úplne podľa bežných osnov. Páčilo sa mi, že mali rôzne aktivity, také, kde si aj niečo praktické vyskúšali. Videla som, že sa snažia, aby si deti osvojili zručnosti, ktoré im môžu pomôcť neskôr v živote. To mi prišlo super a cítila som vďačnosť za to, že sa tam našli ľudia, ktorým naozaj záleží na tom, aby sa moje dieťa posunulo dopredu. Malo to takú rodinnú atmosféru, čo je pre mňa ako rodiča veľmi cenné. Ale potom sú tu aj veci, ktoré mi, úprimne poviem, robili starosti a niekedy mi z toho bolo aj smutno. Viem, že sa s tým snažia bojovať, ale zdalo sa mi, že škola, hoci je plná dobrých úmyslov a snaživých ľudí, tak nejak zápasí s nedostatkom. Myslím tým napríklad vybavenie. Niekedy som si povzdychla, že by sa zišlo viac novších vecí, modernejších pomôcok. Priestory tiež nie sú najnovšie a občas to tam tak trochu dýchalo minulosťou. A potom, aj keď sa moje dieťa v škole cítilo dobre a učilo sa veci, ktoré mu pomohli, tak mi nešlo z hlavy, čo bude ďalej. Vieš, čo myslím. Ako sa potom uplatní vo veľkom svete? Mám pocit, že to je výzva nielen pre nás rodičov, ale aj pre samotnú školu, ako deťom otvoriť dvere do budúcna, keď už odídu z ich ochranných krídiel. Predsa len, možnosti v takom menšom mestečku sú niekedy obmedzené a človek sa občas cíti taký bezradný.