Špeciálna ZŠ internátna Švermova 1, Valaská

⭐ Vložené recenzie

1. Keď sa môjmu dieťaťu potvrdila diagnóza, bola som z toho naozaj mimo. Doma nám to nešlo tak, ako by malo, a ja som už nevedela, čo ďalej. Veľa sme rozmýšľali a nakoniec sme sa rozhodli, že Špeciálna ZŠ internátna vo Valaskej by mohla byť tá správna cesta. Bolo to pre mňa strašne ťažké, keďže mala ísť preč z domu, ale dúfala som, že jej tam dajú to, čo ja už nedokážem. Na začiatku to bolo pre ňu aj pre mňa také malé peklo. Prvé týždne plakala, volala mi, že jej chýbame. Mne sa trhalo srdce, ale musela som vydržať. Ale postupne, krok za krokom, sa to začalo meniť. Čo sa týka samotnej školy, tam som mala fakt dobrý pocit. V triedach bolo málo detí, čo je obrovské plus. Učiteľky sa im vedeli venovať skoro ako individuálne. Bolo to na nej vidieť, že robí pokroky, konečne rozumie veciam, ktoré jej predtým nikto poriadne nevysvetlil. A nebolo to tak, že by im len púšťali filmy, aby zabili čas, naozaj sa snažili, aby ich niečo naučili a zaujali. A to, že tam majú logopedičku aj psychologičku priamo v škole, je naozaj obrovská pomoc a úľava. Človek nemusí behať po ambulanciách. S internátom to už bolo trochu iné. Na jednej strane som bola rada, že má dcéra nejaký režim, ktorý jej doma chýbal. Vždy ju odviedli do školy, postarali sa o ňu, keď prišla späť. A aj si tam našla pár kamarátok, ktoré ju chápali, lebo mali podobné problémy. To bolo super, že sa necítila sama. Ale na druhej strane, občas som mala taký pocit, že je tam taká zvláštna atmosféra. Neviem to presne opísať, ale niekedy sa mi zdalo, že tety vychovávateľky sú už dosť unavené a možno aj trochu vyhorené, išla z nich taká ťažoba. A s jedlom to bola niekedy fakt lotéria, dcéra mi občas hovorila, že sa to jednoducho nedalo jesť. Viem, že to nie je reštaurácia, ale aj tak. Taktiež som si všimla, že s komunikáciou z internátu to bolo občas ťažšie. Niekedy som sa nedozvedela to, čo by som ako rodič potrebovala vedieť, alebo sa mi zdalo, že informácie sú dosť oklieštené. A hoci tam mali nejaké aktivity, občas som mala pocit, že po škole nemajú až toľko možností, ako by mohli mať, a len tak nejak zabíjali čas, kým neprišla večierka. Ale zas, na druhej strane, videla som, že sa dcéra celkovo upokojila a začala byť oveľa samostatnejšia. Naučila sa postarať sama o seba, čo je pre mňa ako matku neskutočne dôležité. Je to proste taká zvláštna kombinácia pocitov, keď viete, že je tam dieťaťu lepšie, ale zároveň vám chýba tá rodinná blízkosť. Musím uznať, že napriek všetkému to pre ňu bola skúsenosť, ktorá ju posunula dopredu.

   Pridať reakciu