Špeciálna ZŠ internátna Partizánska 52, Svidník

⭐ Vložené recenzie

1. Vždy keď si spomeniem na školu na Partizánskej vo Svidníku, napadnú mi hneď viaceré veci. Pamätám si, ako mi bolo zo začiatku všelijako, bála som sa, čo ma tam čaká, hlavne keď to bola internátna škola a mala som tam aj bývať. Ale musím povedať, že niektorí ľudia sa tam naozaj snažili. Bolo cítiť, že im na nás záleží a chceli, aby nám bolo dobre. Keď som mala nejaký problém alebo ma niečo trápilo, vždy sa našiel niekto, kto si ma vypočul a snažil sa pomôcť. To bolo fakt super, hlavne keď človek nebol doma s rodinou, ale bol na internáte a potreboval takú tú oporu. Ale zase na druhej strane, občas to bolo strašne nudné. Naozaj, pamätám si veľa hodín, keď sme len sedeli, polovica triedy sa pozerala von oknom a čakala na zvonenie. Nemali sme vždy pocit, že nás to niekam posúva, že sa učíme niečo, čo nám v živote naozaj pomôže. Niekedy sa mi zdalo, že sa tam len tak prežíva deň za dňom, bez nejakej iskry alebo nadšenia, akoby sme tam robili to isté dokola. Samozrejme, život na internáte má svoje čaro, to áno. Máš tam kamarátov stále pri sebe, viete sa zabaviť, vymýšľať blbosti, aj keď občas nám to aj poriadne prešlo. Vlastne je to také, ako keby ste mali takú svoju druhú rodinu, aj keď je to taká tá ‚nútená‘ rodina, ktorú si nevyberieš. No na druhej strane, občas som si fakt priala byť sama, mať svoj kútik, kde by som mala súkromie. Pravidlá boli dosť prísne, a aj keď chápem, že to muselo byť, niekedy mi to prišlo až moc. Akoby si nemohla spraviť ani krok bez toho, aby to niekto nepozoroval. A priznám sa, často mi bolo aj dosť smutno za domovom, hlavne večer, keď už bolo ticho a všetci spali. Priznám sa, že niekedy som mala pocit, že by sme potrebovali viac, neviem, iných aktivít, ktoré by nás fakt bavili a rozvíjali. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to nie, snažili sa, ale nie vždy to proste človeka chytilo. Niekedy sme proste robili veci, čo mi prišli zbytočné, len aby sa niečo robilo. Ale na druhej strane, zas sme sa občas pustili do niečoho, čo ma naozaj bavilo, napríklad nejaké tie dielničky alebo pomáhanie v kuchyni, to ma vedelo celkom chytiť a zabudnúť na všetko okolo. Aj keď to nebolo pravidelne, takéto chvíle si pamätám najviac. Je to proste taká skúsenosť, ktorá človeka poznačí. Niektoré veci som si tam vážila, že sa mi snažili pomôcť s tým, čo mi nešlo, a že som tam našla pár naozaj úžasných ľudí, na ktorých dodnes spomínam. Ale zase inokedy som mala pocit, že ma to pripravuje na nejaký iný svet, ako je ten, čo je vonku. Akoby sme tam žili v takej bubline. Ale celkovo, dalo mi to veľa, či už v dobrom alebo v zlom, a formovalo ma to.

   Pridať reakciu