Špeciálna ZŠ Fraňa Kráľa 3, Levoča

⭐ Vložené recenzie

1. Tak, keď som sa rozhodovala pre školu pre moju dcérku, nebolo to teda vôbec ľahké. Vedela som, že potrebujeme niečo špeciálne, kde jej budú naozaj rozumieť a budú na ňu mať trpezlivosť. A musím povedať, že v tej Špeciálnej ZŠ Fraňa Kráľa v Levoči som mala od začiatku taký pocit, že tam sú ľudia, ktorým na deťoch úprimne záleží. Pamätám si, ako mi jedna pani učiteľka hovorila, že každé dieťa je jedinečné a treba k nemu pristupovať po svojom. A to sa mi naozaj páčilo, lebo moja malá je dosť citlivá a potrebuje veľa individuálnej pozornosti. Videla som, ako sa jej tam venujú, ako s ňou pracujú a ako pomaličky, ale isto, napreduje a robí malé pokroky, čo je pre mňa naozaj obrovská radosť. Na druhej strane, človek si všimne aj také tie veci, že tá budova už má asi svoje najlepšie roky za sebou. Tie chodby mi prišli niekedy dosť tmavé a trošku stiesnené, a keď si tak predstavím, čo všetko by sa dalo robiť s modernými pomôckami a trochu farebnejším prostredím, tak mi je občas aj ľúto, že tam toho asi moc nemajú. Zdá sa mi, že sa tam snažia, ako vedia, s tým, čo majú k dispozícii, ale niekedy mi to prišlo tak, že by to chcelo poriadnu rekonštrukciu a hlavne viac miesta pre deti na také to voľné hranie a oddych. Ale zase, keď si spomeniem na niektorých učiteľov, tak to boli fakt poklady. Bolo vidieť, že to nerobia len tak z povinnosti alebo kvôli platu, ale že to majú v srdci. Niekedy aj po vyučovaní si s deťmi posedeli, porozprávali sa, a to je dneska vzácnosť, nie? Moja malá si tam našla aj kamarátky, čo bolo pre mňa strašne dôležité, lebo viem, že v iných školách by to asi mala oveľa ťažšie. A aj keď to bolo niekedy drina a veľa úsilia z oboch strán, tak ten ich prístup ma vždycky tak nejak upokojil a vedela som, že je v dobrých rukách. Pravdupovediac, niekedy mi vadila aj taká tá komunikácia s rodičmi. Mám pocit, že by to chcelo trochu viac otvorenosti a možno aj nejakých pravidelných stretnutí s rodičmi, aby sme vedeli, ako to tam vlastne celé funguje, čo sa deje a aké sú plány. Občas som mala pocit, že sa veci riešia tak nejak poza chrbát a nevedela som úplne, na čom sme. Tiež mi prišlo, že niektoré metódy, ktoré používajú, sú už možno trošku zastarané, a priznám sa, že polovica triedy sa na niektorých hodinách doslova nudila a len tak čakala na zvonenie. To mi prišlo také smutné, že by to chcelo možno nejaké nové nápady, aby sa tie deti viac zapojili a naozaj sa tešili na každú hodinu. Ale zas, nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to určite nie. Aspoň mám pocit, že moja dcérka tam bola v bezpečí a to je pre mňa hlavné.

   Pridať reakciu