SOŠ podnikania a služieb Hattalova 968/33, Námestovo

⭐ Vložené recenzie

1. Takže, čo mám povedať o SOŠ podnikania a služieb na Hattalovej v Námestove? Celkovo mám z toho také zvláštne pocity, aj keď myslím, že každý si tam nájde to svoje. Pamätám si, že keď som tam nastúpila, tak som mala dosť veľké očakávania, veď predsa je to škola, ktorá by mala pripravovať na reálny život. A musím povedať, že v niektorých veciach to naozaj platilo. Napríklad tá prax, to je asi jedna z tých lepších stránok. Nebolo to tak, že by nás len nechali sedieť a pozerať. Často sme sa dostali do nejakých reálnych firiem a tam som naozaj mala pocit, že sa učím niečo, čo budem vedieť použiť. To bolo super a vďaka tomu som sa celkom tešila na to, čo príde po škole. Aj vybavenie školy bolo v niektorých triedach celkom fajn, tie počítače a programy boli pomerne moderné, človek sa pri nich necítil ako v múzeu. To oceňujem. Ale potom sú tu aj tie iné veci. Niekedy som mala pocit, že niektorí sa tam na hodinách celkom nudili a čakali len na zvonenie. Nemôžem povedať, že by sa mi všetko páčilo. Boli predmety, pri ktorých som si hovorila, že na čo to vlastne potrebujem a či to má nejaký zmysel pre moju budúcnosť. Nie vždy som mala pocit, že sú hodiny prispôsobené tomu, aby sme sa naozaj niečo naučili a aby nás to aj bavilo. Občas to bolo také, že sa len preberala teória a človek mal pocit, že by sa to celé dalo naučiť aj z knihy doma. Chýbalo mi tam niekedy viac kreativity a takého toho aha momentu. Tiež som si všimla, že komunikácia s administratívou alebo nejaké vybavovanie papierovačiek, to bolo občas celkom dobrodružstvo. Niekedy trvalo dosť dlho, kým človek dostal jasnú odpoveď, alebo kým sa niečo vyriešilo. Mala som pocit, že sa niekedy tie informácie šíria tak zvláštne a musela som sa opýtať viacerých ľudí, aby som sa niečo dozvedela. Na druhej strane, keď sa už niečo podarilo vybaviť, tak to bolo celkom v pohode. Ale aj napriek všetkému, partia, ktorú som tam stretla, bola úžasná. Tie spomienky na prestávky, na spoločné výlety alebo len tak na pokec na chodbách, to sú veci, na ktoré budem vždy rada spomínať. To mi tam asi najviac utkvelo v pamäti – tí ľudia, ktorých som spoznala a s ktorými sme si navzájom pomáhali. Myslím, že aj keď samotná výučba mala svoje muchy, tá komunita a vzťahy s niektorými spolužiakmi a aj pár učiteľmi, ktorí boli naozaj super, to mi asi vynahradilo tie slabšie chvíle. Takže celkovo to bolo také, že niektoré veci fakt super a niektoré by mohli byť aj lepšie, ale nie je to žiadna tragédia.

   Pridať reakciu