SOŠ pedagogická Kmeťovo stromoradie 5, Prešov

⭐ Vložené recenzie

1. Rozhodla som sa, že napíšem, aké to tam v skutočnosti je na SOŠ pedagogickej na Kmeťovom stromoradí v Prešove, lebo som mala možnosť si to zažiť na vlastnej koži. A poviem vám, že to je škola ako každá iná, s kopou vecí, ktoré mi prišli fakt skvelé, ale aj s takými, čo mi veru dokázali riadne zdvihnúť tlak. Čo sa mi naozaj páčilo, bola tá praktická stránka celej výučby. Nejde len o to, že sa niečo bifľuješ z kníh. My sme mali kopec aktivít, kde sme si mohli vyskúšať, ako to je s deťmi, ako pripraviť nejaké hry alebo program. To ma fakt bavilo a cítila som, že tam získavam niečo naozaj cenné, čo sa dá hneď použiť. Tiež tie predmety ako hudobná výchova alebo výtvarná výchova, tam to bolo také uvoľnenejšie. Človek sa mohol prejaviť, nie len sedieť a počúvať. Tam mi učitelia často prišli takí, že ich to fakt baví a chcú nás niečo naučiť, nielen odučiť, a to je hneď iná káva. Ale zase, nemôžem povedať, že by bolo všetko ružové. Pri niektorých predmetoch som si veru hovorila, že či sa fakt musíme toto všetko učiť tak do detailov. Mám pocit, že niektorí profesori akoby nevedeli predať tú látku tak, aby to aj nás mladých zaujalo. Niekedy sa mi zdalo, že polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, lebo to bola len taká suchá teória bez štipky iskry. A keď sme už pri tom, niektoré triedy by si už pýtali nejakú tú rekonštrukciu, zdá sa mi, že na vybavenie sa občas zabudne a človek sa tam necíti úplne najlepšie. Na druhej strane, tá atmosféra medzi nami, študentkami, bola často úplne super. Myslím si, že sme tam vytvorili takú fajn partiu a aj mimo školy sme sa často stretávali. To, že sme na seba neboli len zlé, mi prišlo fakt dôležité, lebo keď je človek niekde takmer každý deň, tak potrebuje mať okolo seba aj podporu. A keď sa podarila nejaká tá akcia alebo exkurzia, to boli vždy zážitky, na ktoré človek len tak nezabudne. Vtedy som cítila, že to tam žije a má to zmysel. Ale zas, musím povedať, že občas mi to tam prišlo ako taký bludný kruh úloh a povinností. Niekedy sa mi zdalo, že na nás naložili príliš veľa a človek mal čo robiť, aby to všetko stíhal. Hlavne keď prišli na rad nejaké projekty alebo prípravy na prax, tak to bol dosť nápor. Niekedy som mala pocit, že ideme len od jednej stresovej situácie k druhej, a to už nebolo tak, že by to človeka motivovalo, skôr vyčerpávalo. Také to, keď vieš, že robíš niečo dôležité, ale už ti dochádzajú sily. Ale aj tak, keď si spomeniem na tie hodiny hudobnej, kde sme si spievali a hrali, tak mi príde, že to malo zmysel. Len to už bola taká tá čerešnička na torte.

   Pridať reakciu