SOŠ pedagogická Bottova 15A, Levoča

⭐ Vložené recenzie

1. Tak som sa rozhodla, že napíšem pár slov k tej pedagogickej v Levoči, lebo viem, aké je ťažké vybrať si školu, a možno to niekomu pomôže. Ja som tam strávila nejaký ten čas a mám z toho taký… no, dosť pestrý pocit, ale snažím sa spomenúť si na to podstatné, čo mi napadne ako prvé. Čo mi hneď napadne ako obrovské plus, je určite prax. To je fakt super, že hneď od začiatku človek vidí, ako to v škôlkach a školách funguje. Naozaj sme si vyskúšali pripravovať rôzne aktivity pre detičky, viesť ich, sledovať ich reakcie a vidieť, ako na čo reagujú. Nie je to len o teórii, čo si prečítaš v knižkách, ale naozaj sa cítiš ako ozajstná vychovávateľka alebo učiteľka už počas štúdia. Mne to dalo strašne veľa, lebo som si naozaj overila, či je toto cesta, ktorou chcem ísť. A musím povedať, že niektorí učitelia sú naozaj srdciari. Vidíš na nich, že ich tá práca baví a chcú ti niečo odovzdať. Dokážu sa s tebou porozprávať nielen o učení, ale aj o takých bežných veciach, čo je fajn, lebo sa tam potom necítiš ako v nejakej chladnej inštitúcii. Mali sme tiež dosť dobrú prípravu na maturitu a celkovo som mala pocit, že som sa tam naučila, ako sa učiť a organizovať si čas, čo mi určite pomôže, ak sa rozhodnem ísť na vysokú školu. Na druhej strane, čo ma občas vedelo dosť vytočiť, boli tie priestory. Mám pocit, že tam sa čas niekde zastavil a niektoré triedy by si už fakt zaslúžili nejakú poriadnu rekonštrukciu. Niekedy sme sa tam cítili ako v múzeu a nie v modernej škole, kde by sme mali tráviť štyri roky. To isté platí aj pre niektoré pomôcky, zdalo sa mi, že sú staré a dosť opotrebované, čo občas sťažovalo prácu. Potom sú tu, žiaľ, aj takí učitelia, u ktorých máš pocit, že učia len z povinnosti. Niekedy sa mi zdalo, že hodiny boli dosť suché, len preleteli učivo a čakali na zvonenie. V takej atmosfére potom človeka nič nebaví a priznám sa, že polovica triedy sa nudila a čakala, kedy už bude koniec. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale ten elán tam proste chýbal a my sme to veľmi cítili, čo je škoda. Občas som mala tiež dojem, že komunikácia zo strany školy voči nám, študentom, alebo aj rodičom, mohla byť lepšia. Niekedy nám prišli informácie dosť na poslednú chvíľu, alebo sa niektoré veci menili bez nejakého jasného vysvetlenia, čo vedelo človeka dosť zneistiť. A občas som mala pocit, že niektoré pravidlá boli až prehnane prísne, alebo sa prísnosť prejavovala na veciach, ktoré mi prišli menej podstatné, namiesto toho, aby sa sústredili na naozaj dôležité aspekty vzdelávania a výchovy. Niekedy som si hovorila, že to je až zbytočný tlak, ktorý nikomu nepomáha. Ale celkovo, keď sa tak na to spätne pozriem, tak to bolo obdobie plné nových skúseností, ktoré ma formovali. Človek si tam nájde kamošov na celý život a tá prax je fakt na nezaplatenie, aj keď niektoré veci by sa mohli zlepšiť.

   Pridať reakciu