Meno: Súkromná stredná odborná škola Johannes Senio Service
Adresa: Jungmannova 10, Bratislava-Petržalka, 85103
Zriaďovateľ: Súkromník
Web: www.jss.sk
Táto stredná odborná škola poskytuje vzdelanie zamerané na prípravu študentov pre kariéru v sektore sociálnych a zdravotníckych služieb. Škola ponúka štvorročné študijné odbory, ktoré sú ukončené maturitnou skúškou. Medzi hlavné študijné programy patrí napríklad zdravotnícky asistent a sociálno-výchovný pracovník. Obsah vzdelávania sa sústreďuje na rozvoj odborných vedomostí a praktických zručností potrebných pre prácu s rôznymi cieľovými skupinami v oblasti starostlivosti a asistencie. Vyučovací proces kombinuje teoretickú výučbu s praktickým uplatnením. Študenti získavajú reálne skúsenosti prostredníctvom odbornej praxe realizovanej v partnerských zariadeniach a cvičení v špecializovaných učebniach školy. Dôraz sa kladie na rozvoj komunikačných, etických a profesionálnych kompetencií. Kurikulum sa priebežne aktualizuje s cieľom reflektovať aktuálne požiadavky a trendy v daných profesijných oblastiach. Cieľom je pripraviť absolventov na priame uplatnenie na trhu práce v zdravotníckych alebo sociálnych zariadeniach, prípadne na pokračovanie vo vysokoškolskom štúdiu. Škola, známa ako Súkromná stredná odborná škola Johannes Senio Service Jungmannova 10, sa nachádza v mestskej časti Bratislava-Petržalka. Je plne organizovanou školou.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 030849934
- Eduid: 100000898
- Orientačný počet žiakov: 36
- Školu nájdete v meste alebo obci Bratislava-Petržalka, okres/obvod Bratislava V, Bratislavský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Takže, ak mám povedať za seba, ako to tam celé fungovalo, musím priznať, že to bolo také… no, všelijaké. Ja som si túto školu na Jungmannovej vybrala, lebo ma fakt lákala tá sociálna oblasť, chcela som pomáhať ľuďom a zdalo sa mi, že tu sa človek naučí aj niečo, čo potom reálne využije. A v podstate áno, v tomto ma nesklamali. Tie praktické predmety, to bola asi najväčšia devíza. Človek sa tam fakt naučil veci z praxe, a to nie je sranda, keď robíš s ľuďmi, potrebuješ mať nielen teóriu, ale aj vedieť, čo robiť v rôznych situáciách. Na praxi v rôznych zariadeniach alebo firmách, kam nás posielali, sa dalo super učiť a to mi fakt dalo veľa. Tam som mala pocit, že to má hlavu a pätu a že viem, prečo tam som. Ale zas nie všetko bolo úplne ružové. Mala som pocit, že niektoré tie priestory školy už mali svoje najlepšie časy za sebou. Nehovorím, že to bolo nejaké peklo, ale viete, keď trávite v triedach celé dni, tak by bolo fajn, keby to bolo trošku modernejšie alebo aspoň príjemnejšie. Niektoré triedy boli dosť také… ošarpané. Potom aj s tými učiteľmi to bolo také, že niektorí boli fakt super, bolo vidieť, že ich to baví, vedeli človeka zaujať a rozprúdiť diskusiu, takže sa človek ani nenudil. Vysvetlili všetko tak, že to pochopil aj ten, koho ten predmet moc nebavil. A nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to nie. Ale potom boli aj takí, kde polovica triedy len čumela do blba a čakala na zvonenie, lebo to bolo nudné a nevedeli nás nejak motivovať. To bolo dosť na nervy, keďže človek tam ide s tým, že sa niečo naučí. Tiež mi občas prišla taká zvláštna organizácia. Niekedy som mala pocit, že jedna ruka nevie, čo robí druhá, napríklad s rozvrhom alebo s nejakými informáciami. Človek si musel dosť vecí zisťovať sám alebo chodiť pýtať sa, lebo to nebolo úplne jasné. Ale zase, ak sa človek o to naozaj zaujímal a chcel sa niečo naučiť, tak tie možnosti tam boli. Len proste občas to chcelo trošku viac vlastnej iniciatívy a trpezlivosti, než by bolo ideálne.