Meno: Reedukačné centrum
Adresa: Námestie Štefana Kluberta, Levoča, 05401
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: https://rcshrhov.edupage.org/
Poskytuje špecializovanú výchovnú starostlivosť deťom a mládeži, ktorí pre svoje správanie, vzdelávacie ťažkosti alebo sociálne problémy vyžadujú intenzívnejší a štruktúrovanejší prístup. V rámci edukačného procesu sa kladie dôraz na individuálne vzdelávacie plány, prispôsobené potrebám každého žiaka. Výučba prebieha v malých skupinách pod vedením kvalifikovaných pedagógov, často špeciálnych pedagógov, ktorí pomáhajú deťom dohliadať na zameškané učivo a rozvíjať ich študijné návyky. Výchovno-vzdelávacia činnosť je úzko prepojená s komplexnou psychologickou a pedagogickou starostlivosťou, vrátane individuálnych a skupinových terapií. Cieľom je nielen akademický pokrok, ale aj rozvoj sociálnych zručností, sebakontroly a zodpovedného správania. Deti majú k dispozícii štruktúrovaný denný režim a bezpečné prostredie pre svoj rozvoj. O ich pohodu sa stará tím psychológov, sociálnych pedagógov, vychovávateľov a ďalších odborných zamestnancov. Toto špecializované zariadenie, známe ako Reedukačné centrum Námestie Štefana Kluberta, sa nachádza v Levoči. Zariadenie nie je úplne organizovanou školou v tradičnom zmysle, ale predstavuje komplexný výchovno-vzdelávací a reedukačný ústav.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 000163376
- Eduid: 100012301
- Orientačný počet žiakov: 22
- Školu nájdete v meste alebo obci Levoča, okres/obvod Levoča, Prešovský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
No, tak keď už mám písať o Reedukačnom centre na Námestí Štefana Kluberta v Levoči, musím povedať, že je to taká dosť špecifická skúsenosť. Keď som tam prvýkrát prišla, mala som taký divný pocit v žalúdku, veď viete, je to niečo úplne iné ako bežná škola alebo domov. Celé to prostredie je hrozne štruktúrované a na začiatku mi to prišlo ako taký väzenský režim. Všetko malo svoje pravidlá, od rána do večera, a niekedy som mala pocit, že nemám žiadny priestor na svoje vlastné myšlienky alebo nejaké spontánne veci. Ale musím priznať, že po čase som si na to celkom zvykla a vlastne mi tá štruktúra v niečom aj pomohla. Učenie tam je rôzne. Niektoré hodiny boli super, keď sa niekto naozaj snažil a vymýšľal aktivity, pri ktorých sa polovica triedy aspoň trochu prebudila a niečo ju zaujalo. A nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to zase nie. Ale potom boli aj také chvíle, keď sa mi zdalo, že by sme to dokázali aj samy doma a tam sme sa len hrozne nudili a čakali na zvonenie. Zase si ale hovorím, že to záviselo aj od nás, lebo niekedy sme si za to mohli aj samy. Čo sa týka ľudí, čo tam pracujú, tak tam je to tiež také rôznorodé. Niektorí boli naozaj skvelí, takí, čo sa s tebou vedeli porozprávať ako s normálnym človekom a snažili sa ti reálne pomôcť. Tí, ktorí mali pochopenie pre to, prečo tam vôbec sme, a proste vedeli, že to s nami nie je vždy ľahké. Ale potom boli aj takí, ktorí to brali len ako prácu, odrobili si svoje a bolo im jedno. Z nich som mala pocit, že tam sú len preto, lebo musia, a to človeka dosť znechutí. Niekedy mi to prišlo, že ich to vôbec nebaví a vlastne si tam len tak prežívajú svoje dni. Tá budova a okolie je fajn, je tam čisto, to sa nedá povedať. Ale zase, aj keď je to pekné, tak človek je stále taký zavretý, veď viete. Človek má chuť ísť von, ale nemôže. Je to zvláštny pocit, keď viete, že ste tam z nejakého dôvodu a musíte dodržiavať kopu pravidiel, ktoré vonku neexistujú. Ale zase, na druhej strane, viem, že bez tých pravidiel by to tam asi nefungovalo. Celkovo je to tam také, že pre niekoho to môže byť naozaj veľká šanca, ako si zmeniť život a začať odznova, a pre iného to môže byť len ďalšia etapa, cez ktorú sa treba prebojovať. Záleží fakt na tom, ako sa k tomu postaví každý sám.