Meno: Reedukačné centrum
Adresa: Mierová 137, Tornaľa, 98201
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: https://rc-tornala.edupage.org/
Inštitúcia poskytuje komplexnú starostlivosť deťom a mládeži s poruchami správania a socializácie, ktorým je nariadená ústavná výchova alebo uložená ochranná výchova. Hlavným cieľom je ich resocializácia a úspešná integrácia do spoločnosti prostredníctvom pedagogických a terapeutických prístupov. V rámci denného režimu je zabezpečené plnenie povinnej školskej dochádzky, pričom výchovno-vzdelávací proces prebieha v malých skupinách s individuálnym prístupom. Dôraz sa kladie nielen na osvojovanie si štandardného učiva základnej školy, ale aj na rozvoj sociálnych zručností, sebakontroly, zodpovednosti a sebaobslužných činností. Táto špecializovaná inštitúcia, známa ako Reedukačné centrum Mierová 137 v Tornali, zabezpečuje prostredie, v ktorom multidisciplinárny tím pedagógov, špeciálnych pedagógov, psychológov a vychovávateľov spoločne pracuje na vytvorení podpornej a štruktúrovanej atmosféry. Okrem vyučovania sa deti zapájajú do rôznych záujmových aktivít, krúžkov, športových podujatí a pracovnej výchovy, ktoré prispievajú k ich celkovému rozvoju. Cieľom je naučiť ich fungovať v bežnom živote a pripraviť ich na návrat do rodiny alebo iného prirodzeného prostredia. Reedukačné centrum Mierová 137 nie je úplne organizovaná škola v zmysle štandardnej základnej alebo strednej školy, ale špecializované výchovné zariadenie s vlastným vzdelávacím programom prispôsobeným potrebám klientov.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 000111571
- Eduid: 100010343
- Orientačný počet žiakov: 31
- Školu nájdete v meste alebo obci Tornaľa, okres/obvod Revúca, Banskobystrický.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Keď som mala ísť na Mierovú v Tornali, úprimne, mala som dosť strach. Vedela som, že to tam nebude žiadna dovolenka, ale aj tak, v kútiku duše som dúfala, že to bude lepšie, ako som si predstavovala. A vieš čo? Bolo to všelijaké, taký mix pocitov, že si človek ani nevie vybrať. Na jednej strane, režim tam bol fakt prísny, žiadne srandičky. Všetko muselo ísť podľa plánu, od vstávania po večierku. Niekedy som mala pocit, že mi doslova dýchajú na krk a nemám vôbec žiadnu slobodu. Ale zase, na druhej strane, asi to aj bolo treba, lebo inak by tam bol asi totálny chaos. Mala som pocit, že tí, čo tam robili, sa naozaj snažili, aby nás naučili nejakým pravidlám a poriadku. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to zase nie. Niektorí z nich boli fakt super, aj keď si to nemohli vždy nechať vidieť. Vzdelávanie tam prebiehalo, ale úprimne, niekedy to bolo dosť o ničom. Polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, lebo pre nich to proste nemalo zmysel. Ale ja som sa snažila, lebo som vedela, že mi to možno raz pomôže. Páčilo sa mi, že sa snažili nám dať aj nejaké zručnosti do života, nielen to bifľovanie. To bola podľa mňa fakt dobrá vec, taká prax, ktorú vonku len tak nezískaš. Ale čo sa týka tých ostatných detí… no, tam to bolo občas peklo. Človek si tam musel dávať pozor, s kým sa baví, lebo nie každému sa dalo veriť a niekedy to tam dosť vrelo. Mala som pocit, že niektorí sa tam proste len pretvarujú a hneď, ako sa im naskytla príležitosť, tak robili problémy. To bol pre mňa asi najväčší kameň úrazu, lebo som sa niekedy cítila dosť sama v tom všetkom. Aj keď na druhej strane, spoznala som tam aj pár dievčat, ktoré boli fakt v pohode a s tými sa dalo aj porozprávať. Vďaka nim to tam bolo trošku znesiteľnejšie. Celkovo to bolo proste také zvláštne obdobie v mojom živote. Mám pocit, že mi to niečo dalo, ale zároveň mi to aj niečo vzalo. Taká škola života to bola, ale taká, akú by si asi nikto dobrovoľne nevybral. Ale čo už, človek sa učí na vlastných chybách, nie? A tu som sa ich teda naučila dosť. Takže tak nejak, keď sa na to pozerám spätne, je to proste kapitola, ktorú mám za sebou a idem ďalej.