Praktická škola Partizánska 2, Poprad

⭐ Vložené recenzie

1. Keď som dcéru zapisovala do Praktickej školy na Partizánskej v Poprade, mala som v sebe taký zvláštny pocit. Na jednej strane nádej, že tu nájde to svoje miesto, na druhej taký malý strach, či je to naozaj správne rozhodnutie. Predsa len, každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie a niekedy je ťažké vedieť, čo to vlastne je. Ale musím povedať, že väčšinou som naozaj spokojná. Najviac ma teší, ako sa venujú každému dieťaťu. Moja malá je proste špecifická a v bežnej škole by sa trápila. Tu mám pocit, že ju naozaj vidia, počúvajú a snažia sa jej pomôcť presne tam, kde to potrebuje. Nekričia na ňu, keď niečo hneď nechápe, ale pekne jej to vysvetľujú zas a znova. Vidím, že sa moja dcéra teší do školy, čo je pre mňa úplne najdôležitejšie. Doma mi už aj pomôže v kuchyni, vie si upratať izbu, a to predtým bola katastrofa. Vraj aj v škole varia a pečú, to je super, lebo sa učia veci, ktoré v živote naozaj využijú. Žiadne zbytočné bifľovanie, len to, čo im pomôže byť aspoň trochu samostatnými. Tá prax, ktorú tam majú, je tiež super. Minule mi rozprávala, ako pomáhali v jednej prevádzke, ktorá sa venuje ľuďom so špeciálnymi potrebami. Bola z toho nadšená, cítila sa užitočná. Myslím, že je to pre nich dôležité, aby si uvedomili, že aj oni dokážu niečo robiť, a aby sa nebáli zapojiť sa do spoločnosti. Ale zase, aby som len nechválila, predsa len je to staršia budova. Tie steny už videli všeličo a občas mám pocit, že by to chcelo poriadnu investíciu. Triedy sú síce čisté a snažia sa to tam udržiavať útulné, ale videla som už aj modernejšie priestory. A čo sa týka takých tých mimoškolských aktivít, tak to je podľa mňa dosť slabé. Zíde sa im nejaký výlet, divadlo, niečo, čo by ich vytrhlo z tej rutiny a ukázalo im aj iné veci. Mám pocit, že by sa dalo vymyslieť viac, aby mali pestrejší program. Niekedy je aj s komunikáciou taký… no, občas to drhne. Rada by som vedela viac detailov, čo sa deje, ako dcére ide. Niekedy mám pocit, že sa musím sama pýtať a ťahať z nich informácie, namiesto toho, aby to prišlo tak prirodzene. Ale zase chápem, že majú práce nad hlavu a detí tiež nie je málo, takže nemôžu byť na všetkých stranách naraz. Najväčší strach mám asi z toho, čo bude, keď dcéra školu skončí. Aj keď sa tam naučí veľa praktických vecí a osamostatní sa v rámci svojich možností, nájsť si potom nejakú prácu, kde by ju prijali a kde by sa cítila užitočná, je strašne ťažké. Škola sa snaží, organizujú pre nich rôzne veci, rozprávajú im o možnostiach, ale tá realita vonku je proste krutá. Je to obrovský boj pre nich a aj pre nás rodičov. Ale aspoň viem, že tu jej dali ten najlepší základ, aký mohli.

   Pridať reakciu