Praktická škola J. Valašťana Dolinského 1, Bratislava-Dúbravka

⭐ Vložené recenzie

1. Ja som chodila na Praktickú školu J. Valašťana Dolinského v Dúbravke a musím povedať, že to tam bola taká… iná skúsenosť, ale vo výsledku celkom fajn. Keď som tam nastúpila, mala som trošku obavy, lebo človek nikdy nevie, do čoho ide, ale rýchlo som si zvykla. Učitelia sú tam takí… naozaj chápu, s kým pracujú. Necítila som sa tam nikdy trápne, keď som niečo nevedela, vždycky sa snažili nájsť takú cestu, aby to pochopil naozaj každý. To nebolo o tom, že by nám len odrapkávali látku alebo púšťali filmy, aby zabili čas, ale skôr sa s nami rozprávali a ukazovali veci rukami, čo sa mi naozaj páčilo. Cítila som, že som tam dostávala takú osobnú podporu, akú by som asi na bežnej škole nikdy nezažila. Hodiny boli zamerané hlavne na veci, ktoré využijem v bežnom živote, a to mi prišlo fakt dôležité. Učili sme sa variť, starať sa o domácnosť, ako si nájsť a udržať si prácu, proste také tie praktické zručnosti. Pamätám si, ako sme raz mali prax v takej menšej prevádzke, a tam som si naozaj uvedomila, že to, čo sa učíme, má zmysel. Nie je to len nejaká teória, ale niečo, čo ti reálne pomôže, keď sa osamostatníš. Cítila som, že ma to pripravuje na svet tam vonku, aj keď viem, že to nie je pre každého. Pre mňa to bolo celkom super a dávalo mi to pocit istoty. Ale tak, nie je všetko úplne ružové, samozrejme. Niekedy som mala pocit, že by to mohlo byť trochu živšie. Predsa len, občas sa mi zdalo, že sme robili stále to isté dokola, a prišla taká nuda, že polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie. Priala by som si, aby tam bolo možno viac možností na nejaké krúžky alebo aktivity, ktoré by nás viac rozhýbali alebo nám ukázali ešte viac vecí. A priznám sa, že občas som sa zamýšľala, či ma to naozaj pripraví na nejakú super kariéru. Viem, že je to praktická škola a máme svoje limity, ale niekedy som mala taký pocit, že tie možnosti sú dosť obmedzené. Že to, čo sa naučíme, nás asi nedostane do nejakej veľkej korporácie, ale skôr do nejakých chránených dielní alebo na jednoduchšie pozície. Občas mi proste prišlo, že by to chcelo nejakú zmenu, možno viac farieb na stenách alebo tak, vieš? Ako keby tie priestory už čo-to zažili, ale zase, to je možno len môj pocit. Aj keď je pravda, že v takom prostredí, kde sme sa cítili prijatí, sa mi nakoniec aj v tých starších priestoroch celkom dobre učilo. Dostala som tam takú oporu a vedomosti, ktoré mi pomohli postaviť sa na vlastné nohy, a za to som vďačná. Len som si uvedomila, že človek si tam musí nájsť to svoje, lebo inak by sa mohol cítiť trošku uväznený v takom tom kruhu bežných vecí.

   Pridať reakciu