Praktická škola ako súčasť Špeciálnej ZŠ Ďumbierska 15, Banská Bystrica

⭐ Vložené recenzie

1. Keď sa povie praktická škola, veľa ľudí si hneď predstaví niečo menej, nejakú druhoradú školu, a ja som tam strávila pár rokov, takže mám z toho taký zvláštny pocit. Na jednej strane som vďačná za to, čo mi to dalo, na druhej strane som si niekedy prišla fakt divne. Čo musím oceniť, je ten praktický prístup. Naozaj sme sa tam učili veci, ktoré využijem v živote, žiadne zbytočné bifľovanie dátumov, ktoré zabudnem za týždeň. Pamätám si, ako sme sa učili variť, piecť, robiť jednoduché práce s drevom alebo šiť. To bolo super, lebo som hneď videla výsledok a vedela som, že to nie je len tak, do vetra. A niektoré učiteľky boli naozaj zlaté. Mali trpezlivosť aj s nami, čo sme potrebovali veci vysvetliť desaťkrát. Necítila som sa ako hlupaňa, keď som niečo nechápala hneď. Skôr som mala pocit, že im na nás naozaj záleží a chcú nám pomôcť. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, skôr sa naozaj snažili, aby sme niečo reálne robili a z toho som mala radosť. No potom je tu aj druhá strana mince. Niekedy mi prišlo, že sme takí trošku oddelení od normálneho sveta. Jasné, je to špeciálna škola, ale aj tak. Občas som mala pocit, že to vybavenie je už dosť staré a že by sme si zaslúžili niečo novšie, čo sa používa aj vonku v bežnom živote. A najväčší problém, teda pre mňa osobne, bola taká tá neistota, čo bude potom. Akože, naučili sme sa variť, super. Ale nájsť si potom prácu? To už bolo ťažšie. Akoby ten papier z praktickej školy nebol taký vážený, ako by mal byť. Bolo mi smutno z toho, že na nás niektorí ľudia pozerajú inak, len preto, že sme chodili do praktickej. To bol pre mňa taký najväčší kameň úrazu. Niektorí spolužiaci sa dokonca v triede nudili a čakali na zvonenie, lebo im to už prišlo celé také o ničom, že aj tak z toho nič nebude. S týmto konkrétnym pocitom som sa nestretla úplne, ale videla som to na iných a bolo mi ich ľúto. S nejakými konkrétnymi situáciami alebo incidentmi som sa nestretla, skôr mám celkovo taký dojem, že škola sa snažila robiť to najlepšie, čo mohla s tými prostriedkami, ktoré mala. Komunikácia s rodičmi, ako som počula od mamky, tiež nebola vždy ideálna, občas sa jej zdalo, že sa nedostalo dostatok informácií. Ale ja, ako študentka, som to až tak nevnímala. Celkovo si ale myslím, že pre niekoho, kto naozaj potrebuje individuálny prístup a učiť sa veci do života, to môže byť fajn. Len by som si priala, aby sa na nás pozerali aj s väčšou úctou a aby sme nemali takú nálepku.

   Pridať reakciu