Odborné učilište internátne – Gorkého ulica 90/4, Okoč

⭐ Vložené recenzie

1. Takže, keď sa ma niekto pýta na Odborné učilište internátne na Gorkého ulici v Okoči, hneď mi napadne, že to bolo také obdobie plné rôznych pocitov. Pamätám si, ako som tam prišla, a celkovo ten pocit z miesta bol taký zvláštny. Na jednej strane som videla, že sa tam snažia, že sa tam niečo deje, ale na druhej, ako študentka, som dosť často narážala na veci, ktoré ma vedeli vytočiť alebo naopak, potešiť. Čo sa týka samotného učenia, mám pocit, že najviac ma bavila tá praktická časť. Ono to je tak, že keď si môžeš niečo reálne vyskúšať, namiesto toho, aby si len sedela v lavici a počúvala, tak to ide oveľa lepšie do hlavy. Naši majstri v dielňach, väčšinou, boli celkom fajn. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, naozaj sa snažili nám ukázať, ako sa s tými nástrojmi robí, a vysvetliť veci tak, aby sme to pochopili. Aj niektoré naše učebne vyzerali celkom moderne, čo je super pocit, keď vidíš, že škola nejako nezaspala v minulom storočí. Niekedy sa mi aj zdalo, že sa dosť snažia o rôzne projekty a akcie, čo aspoň trochu oživovalo ten školský život a nebolo to len o tom istom dookola. Ale zase, boli tam aj chvíle, kedy som mala pocit, že niektorí učitelia už jednoducho nemali toľko elánu a hodiny boli dosť nudné. Polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie a nikto sa nejako nesnažil nás prebrať. Niekedy aj niektoré pravidlá v škole boli také, že som nechápala ich zmysel. Prísnosť je jedna vec, ale pocit, že si len číslo a niekto ťa chce len nejako usmerniť bez toho, aby sa zamyslel, či to má hlavu a pätu, to ma dosť mrzelo. Potom je tu internát, čo je kapitola sama o sebe. Pre mňa to bolo celkom náročné, keďže som si musela zvykať na to, že nemám svoje súkromie a že som stále s niekým. Na druhej strane, tam sa vytvárali aj tie najlepšie kamarátstva. Bolo tam vždy s kým pokecať, večer sa ponariekovať alebo sa nasmiať. Vychovávatelia sa snažili, aj keď niektorí boli fakt prísni a niekedy som mala pocit, že aj keď som len chcela ísť von na chvíľu, bolo to celé na dlhé lakte, samé povolenia a dohovárania, až ma to prešlo. Ale zase, iní boli super a dalo sa s nimi normálne porozprávať. Jedlo na internáte bolo, no, tak internátne. Niekedy fakt dobré a chutilo mi, inokedy som mala problém to zjesť. Ale tak to už býva, keď varí pre toľkých ľudí. Najťažšie pre mňa bolo to, že aj keď sa objavil nejaký konflikt medzi nami babami na izbe alebo v triede, niekedy sa mi zdalo, že sa to moc neriešilo do hĺbky, alebo to skôr zamietli pod koberec, čo bolo dosť frustrujúce. Takže áno, malo to svoje svetlé aj tie tmavšie stránky. Bola to škola, kde som sa naučila dosť praktických vecí a stretla super ľudí, ale zase, nebolo to vždy ružové a bolo treba si zvyknúť na taký ten iný režim, ako som bola dovtedy doma.

   Pridať reakciu