Meno: Jazyková škola ako súčasť Gymnázia Boženy Slančíkovej Timravy
Adresa: Haličská cesta 9, Lučenec, 98403
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: –
Škola sa zameriava na poskytovanie vzdelávania v cudzích jazykoch pre širokú verejnosť, vrátane detí, mládeže a dospelých. Vyučovanie prebieha predovšetkým v angličtine a nemčine, pričom cieľom je rozvíjať všetky štyri základné jazykové kompetencie: počúvanie, rozprávanie, čítanie a písanie. Dôraz sa kladie na praktické využitie jazyka v reálnych situáciách prostredníctvom komunikatívneho prístupu, ktorý podporuje aktívnu účasť študentov. Študenti sú zaraďovaní do skupín podľa úrovne ich znalostí, od úplných začiatočníkov (úroveň A1 podľa SERR) až po pokročilých (úroveň C1). Vyučovanie vedú kvalifikovaní lektori, ktorí využívajú interaktívne metódy a aktuálne učebné materiály, aby zabezpečili efektívny a pútavý proces učenia. Malý počet študentov v skupinách umožňuje individuálnejší prístup a lepšie sledovanie pokroku každého jednotlivca. Okrem rozširovania slovnej zásoby a gramatických poznatkov sa pozornosť venuje aj kultúrnym aspektom jazykov, čím sa študenti pripravujú na komplexnú komunikáciu. Táto Jazyková škola sídli na Haličskej ceste 9 v Lučenci a je súčasťou Gymnázia Boženy Slančíkovej Timravy. Jej poslaním je doplniť štandardné školské vzdelávanie o intenzívnu jazykovú prípravu. Nie je samostatnou úplne organizovanou školou, ale funguje ako organizačná zložka gymnázia.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Nesleduje sa
- Kód: 710136816
- Eduid: 100010063
- Orientačný počet žiakov: 28
- Školu nájdete v meste alebo obci Lučenec, okres/obvod Lučenec, Banskobystrický.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Keď som hľadala pre dcéru nejakú jazykovku v Lučenci, táto na gymnáziu na Haličskej ceste mi prišla ako taká stávka na istotu. Predsa len, má to nejaké meno a tradíciu, tak som si povedala, že to nemôže byť úplne zlé. A vlastne aj nebolo, ale nebolo to ani úplne bezchybné, ako som si možno naivne myslela. Na jednej strane musím povedať, že sme mali šťastie na lektorov. Aspoň podľa toho, čo dcéra rozprávala, to boli väčšinou fakt ľudia z praxe, ktorí vedeli, o čom hovoria. Nebolo to len o tom, že by sme si platili za púšťanie filmov alebo vypĺňanie cvičení z knihy, ktorú si viem kúpiť aj sama. Naozaj sa im snažili vysvetliť gramatiku tak, aby to pochopili, a hlavne ich nútili rozprávať, čo bolo pre mňa kľúčové. Dcéra si pochvaľovala, že hodiny mali hlavu a pätu a že sa tam naozaj niečo naučila, hlavne pred prípravou na dôležité skúšky. Cítila som, že to berú vážne a nie len ako nejaký krúžok na zabitie času. Na druhej strane sa mi zdalo, že občas bol trochu problém so zložením skupín. V tej dcérinej boli decká, ktoré boli naozaj šikovné a rýchle, ale aj také, ktoré evidentne nestíhali. Potom to vyzeralo tak, že polovica hodiny sa čakalo, kým sa tí pomalší chytia, a tí lepší sa medzitým nudili a pozerali do mobilov. Chápem, že je ťažké to trafiť presne, ale niekedy to bolo naozaj frustrujúce, lebo sme mali pocit, že sa ide zbytočne pomaly. Sem-tam mi to prišlo také trochu… ako za našich čias. Krieda, tabuľa, kniha a ideme. Možno by to chcelo občas trochu viac života, nejaké modernejšie prístupy, aby to tie deti viac bavilo. Čo sa týka organizácie a komunikácie, tam som občas mala pocit, že to trochu viazne. Informácie o platbách alebo zmenách v rozvrhu sa ku mne niekedy dostali na poslednú chvíľu, a to som si musela aktívne zisťovať. A tie priestory sú proste klasické školské triedy, takže žiadne moderné a farebné učebne človek čakať nemôže. Ale to je len detail, dôležitejšie je, čo sa deje na hodinách. Mám pocit, že veľmi záleží na tom, na akého lektora človek natrafí a aká sa zíde partia v skupine. My sme v konečnom dôsledku neboli nespokojní, ale poznám aj ľudí, ktorí mali inú skúsenosť.